Nemala žiadne predpoklady. Kedysi snáď mala sny a túžby. Videla som jej to na stenách presne tak, ako to vidím na očiach ľuďom. Popísané, opadané, špinavé, smutné.
Pripomínala mi starú paniu, v ktorej pomaly vyhasínali myšlienky a viera. Opadaná omietka mi prišla ako zmytý make- up, krivé čiary tehiel ako vzdychavé vrásky a sivé parapety ako ťažké viečka, ktoré zatvárali bránu do duše plnej neuskutočnených snov a sladkobôľnej samoty. Kedysi, presne ako tá stará pani, prahla.
Po úspechu, obľube. Po vianočných ozdobách na kandelábroch, po žiarivých svetielkujúcich girlandách, po lietajúcich šarkanoch, zamotaných do elektrického vedenia, po zvuku lopaty, ktorá odhŕňa sneh, po klopkajúcich opätkoch dám, ktoré sa blížili k divadlu. Chcela počuť smiech šťastných ľudí, štekot a mraučanie zvierat.
Nikdy si nepriala počúvať výkriky, bolesť, strach. Nechcela sa topiť v beznádeji a lapať dych po výkrikoch zdesenia. Bola večným a nechceným svedkom tých najtrpkejších ľudských pocitov. Dívala sa na každú jednu horkú či slanú, mŕtvolne studenú či horúcu slzu vypadnutú z oka. Poznala všetky bolestné vlastnosti ľudí, ktoré existovali.
A vtedy som jej ponúkla záchvev nádeje. Zdvihla som hlavu k nebu, pomaly som sa dotkla končekmi prstov chladných stien. Otvorila som oči dokorán a tej bezútešnej, vyhasnutej a bezúsmevnej ulici, som darovala pohľad na hviezdy, ktoré sa nehasnúcim úsmevom ligotali v neúprosnej tme ničoty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár