„Pohni sa, cicá,“ kričal na ňu z izby. Dievča vybehlo z kúpeľne a s kefou na vlasy v ruke, nakuklo z dverí.
„Skysne ti,“ povedal bez akéhokoľvek citového zafarbenia a hlavou kývol smerom k pariacemu sa bongu, ktoré držal v rukách. Dievča sa zasmialo a ponáhľalo sa scucnúť hmlový fetiš. Naklonila sa k chlapcovi, chytila plastovú fľašu a pritisla si ju na pery. Dievča bolo oblečené len v čiernom tričku, z ktorého sa jej rozkošne vydúvali prsníky. Voda v bongu zabublala ako vulkán, dievča sa vyrovnalo a zdvihlo hlavu k stropu. Privrelo oči a nenáhlivo vydýchlo dym v točivých špirálkach.
„Myslela som, že počkáš, kým sa aspoň oblečiem,“ s úsmevom nadhodilo.
„Ty sa niekam chystáš?“ chlapec sedel opretý o stenu, nohy mal pokrčené do tureckého sedu.
„Oslavujeme, nie?“ potuteľne sa uškrnulo dievča, a posadilo sa k nemu. Rozšafne prehodilo nôžku cez jeho stehná a prstom začalo chlapca štekliť na krku.
„Tak to už vôbec nechápem, prečo sa obliekaš,“ chlapec sa ešte chvíľu nechal láskať jej roztopašnými prstami. Naklonil sa k nej, chytil ju celú do rúk a nosom spočinul v jej jamke na krku medzi kľúčnou kosťou.
„Cicá,“ vrčal jej do ucha.
Opito sa rozplakala. Slzy jej hystericky tiekli po lícach a mala pocit bezhraničnej bezmocnosti. Čo mohla viac urobiť?
Chlapec lenivo ležal medzi vankúšmi a snažil sa jej pomôcť.
„Oslavujeme, nie?“ prstami na nohách sa jej snažil pohladkať zápästie.
Dievča sa prestalo toľko triasť.
„Chcem ťa,“ hlas mala roztrasený a sťažka dýchala.
„Máš ma,“ odpovedal jej pokojne.
Uprene sa do seba vpili kučeravými pohľadmi.
„Som tvojím snom?“ dievča pokračovalo v zložitých filologických hypotézach.
Akoby šla hlavou proti múru. Bála sa tmy, pretože tej sa leskla v očiach a vždy sa zbadala. Zbierala úlomky cudzích zrkadiel a stavala si z nich mozaiku. Svoje črepy len zmietla zo stola a neskôr ich bolestivo povyhadzovala do Moravy. S každým čľupnutím bola bližšie k tomu svojmu utopickému sneniu. Vystavala si svet z veršov a viet, zamykala sa doň. Keď bola malá, skrývala sa pod stôl. Teraz symbolicky zamkla svoje srdce na kľúč, ten hodila s črepinami do rieky a zabudla.
Teraz však mala pocit, že aj ona padá ku dnu. Čakala dopad na piesočnatý povrch, či ostré kamene. Utopizmus jej dní sa však vliekol čoraz pomalšie. Chcela sa odraziť a bezpečne vyplávať na hladinu. Aby opäť uzrela čajky, ako plachtia nad Devínom. Nemala síl zatnúť päste a pokúsiť sa vyplávať bez pomoci. Oči jej zaslepila kalná voda, pomocnú ruku nevidela. Túžila nájsť zlatú rybku medzi chaluhami, ktoré sa jej zamotávali okolo údov ako hady. Vždy, keď si myslela, že ju už- už má na dosah, riasy ju stiahli ešte nižšie. Zlatá rybka zmizla.
„Tak som tvojím snom?“ spýtala sa ešte raz, keď videla, že chlapec nereaguje.
Ten potriasol hlavou, akoby sa práve prebudil. Podíval sa na ňu. Oči mal červeno- zelené, pár nežných, ale nezanedbateľných pieh mu vyskočilo na líca. Do izby prúdil čerstvý nočný vzduch, dievča si objalo plecia.
„Si mojou zlatou rybkou?“ opakovala dokola, vyžadovala porozumenie a odpovede na svoje metaforické onanie.
Stávalo sa jej, že nevedela rozoznať realitu od dimenzií, v ktorých sa nachádzala.
Chlapec sa len posunul bližšie k nej, prehodil jej okolo nahých ramien prikrývku. Hlavu jej zložil do lona. Privrel oči a zahniezdil sa. Zhlboka sa nadýchol.
„Presne si to vystihla, cica.“
Dievča sa natiahlo po pohár vína a zapálilo si cigaretu.
„Som tvojou zlatou rybkou,“ chlapec pokračoval. Otvoril srdce.
„Splním ti pár želaní a túžob, budeš nesmierne šťastná, že si ma našla, ale na koniec ma aj tak budeš musieť pustiť,“ usmial sa.
„Ach,“ dievča zastonalo. Padla jej posledná slza z oka.
„A či si môj sen?“ otázka mu visela na perách tak isto, ako dievča, ktoré dychtivo a nedočkavo vydýchlo sivý dym čakajúc rozsudok.
„Ja verím svojim snom,“ pokračoval. „Verím ti?“
Dievča skoro len pokrčilo plecami. Zarazilo sa. Chlapec jej stisol dlaň.
Intuícia im do uší šeptá:
„Nie sme prach, sme zázrak!“
Lebo všetci majú presnú predstavu o tom, ako by mali žiť iní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár