Mier a triafaj len tak, na slepo. Môžeš sa tváriť zúrivo, môžeš plakať. Nebudem vedieť, ako sa tváriš, nebude ma to zraňovať. Jedným šmahom traf kuvika kuvikajúceho v klietke. Potom opráš švihom porcelán. Riad sa zatrasie, no nespadne. Máš za to sto bodov! Udri, traf, treskni, prásk!
A poslednú topánku v ruke máš, už stojíš takmer pri mne. Dotkni sa ma končekom prsta, špičkou jazyka. Mám mokro na lícach a ty zrazu....
...topánku zavinieš mi do trička. Pobozkaj na líčka, vlň sa okolo ako pesnička.
Posadíš ma na postel, povyzliekaš, pomiluješ, topánka kraľuje nad vankúšovou horou. Neverím v neexistenciu strašidla v tebe, desím sa toho pocitu či pacitu. Zdesíš sa môjho pastrachu a zároveň sa ponáhľaš utešiť ma vlniacou sa topánkou pred mojim zrakom.
Tváriš sa na tajomne zázračného, na delfína, čo pomáha autistom preniesť sa cez potrebu zamknúť sa vo svojom svete a len sa usmievať nedefinovateľným úsmevom.
Príliš silno si obaril horúcim čajom moju dušu. No ja to nechám prebolieť a ty sa opätovne môžeš zaľúbiť. Potiahni za šnúrky od topánok (á, tak už viem, prečo ich nebolo!) pripevneným k mojim zápästiam a ja poskočím. Uvarím ti kávu, zlatko, ponížim a potrestám sa.
No nevnímajúc nahé fakty, obscénne a lascívne promenádujúce sa popri toku myšlienok, ktorými chcem oboklamať myseľ, si nežne oviniem šnúrku zo zápästí okolo krku.
A ty len raz stihneš potiahnuť a prídeš o to, čo ťa najviac milovalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár