Najradšej by si ľahla do postele obklopená teplom cudzieho tela. Cudzieho pre neznámeho. Pre ňu by to bola tak dôverná cudzota! A nahota. A šepkanie.
Dotýkali by sa cudzími prstami, jazykmi, cudzími bokmi a kolenami.
Do očí by ich štípali cudzie vlasy. To jej pripomenulo majiteľa košele, ktorá jej letmo obchytkávala telo.
A vtedy dostala strašnú chuť dotknúť sa nohou kandelábra. Chuť takú neopísateľnú a neodolateľnú, že sa oprela rukami okraju parapety, cigareta jej dymila pred očami. Špička prsta, pár milimetrov a jemná pokožka jej palca by sa dotkla chladného kameňa kandelábru.
Nespravila to naschvál. Nechcela sa ani ľutovať. Neplakala. Bola vyrovnaná, pretože vedela, že keď si ľahne do postele, obklopí ju teplo vlastnej spomienky. Chcela sa len dotknúť kameňa. Aby si aspoň trocha pripomenula dotyk jeho srdca. Pretože spomienka niekedy nestačí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jin15
29. 8.augusta 2010 21:38
Pacia sa mi veci, ktore pises v poslednom case velmi
2
3
mne sa to paci cele trdlo Lahko sa to cita, skvele sa to precituje a tak dobre sa to predstavuje ze sam som sa nevedel dockat pocitu chladu kamena na spicke palca ja dakujem za pekny blog ktody som si mohol precitat
5
No bol by som rád škoda že dnes som nemal ani v najmenšom tvorivé rozpoloženie.
Napíš svoj komentár