Spravila som palacinky. Vo štvrtok večer. Teraz je nedeľa večer a v chladničke stále ležia na tanieri. Spravila som trojitú dávku. Ako vždy. Vždy sa ťahali k ústam rovno z panvice. Nikdy mi neostalo na desiatu, aj keď som dala ešte o jedno vajíčko viac. Aj viac múky, mlieka a cukru. Vždy sa všetko zjedlo a každý kričal, že chce ešte. Teraz tam stále ležia. Opustené. Bez plnky. Stvrdnuté. Môžu sa palacinky pokaziť?

Doma je ticho. V tom obrovskom dome so šiestimi obrovskými izbami v dezolátnom stave, strašidelnou povalou a vlhkou pivnicou. Betonovým dvorom, rotvajlerom, ktorý sa volá Vinco a mačkou, ktorú som pomenovala Ponožka. V izbe mám manželskú posteľ, na ktorej spávam so sestrou, pretože rodičia odišli. Z istého uhlu pohľadu sme siroty. Najprv odíde otec. Potom mama. Po otcovi zostal zanedbaný dom. Po mame rozbité okno. Po nich oboch sme ostali my. Deti. Je nás ŠESŤ.

Ako malá som čítala knižku Je nás päť. Možno nás vtedy aj päť ešte bolo, keď sa mi dostala prvýkrát do rúk. A keby som sa veľmi snažila, tak ju hádam aj nájdem. Ale nechce sa mi dnes plakať. Dnes nie.

Naša rodina stvrdla. Ako tie palacinky v chladničke. Prečo ich nemá kto zjesť? Ak sa už nevládzem rozhorčovať nad nekonečným rozvodom mojich rodičov a dôsledkami, ktoré zanechávajú, chcem sa rozčúliť aspoň pre tie palacinky. A ja robím skvelé palacinky, tak prečo? Dobre, viem, nie je k ním nutela, len jahodový džem. Ale stále sú to vynikajúce palacinky. Tak kde je Beta, Jula, Miša, či tie malé krpaňe Kika i Žofa, ktoré sa o ne vedeli pobiť? Kde je mama, ktorá palacinky nikdy nerobila, pretože sa jej nechcelo? Bola unavená. No moje jej chutili. Kde je otec, ktorého som nikdy palacinky jesť nevidela? A vlastne hej, veď „macocha“ robí tiež skvelé palacinky.

Možno sa na prvý pohľad zdá, že som šibnutá, pretože mi vadí, že nemá kto zjesť moje palacinky. Možno to povrchne vyzerá, že tento blog je o palacinkách. Dokonca aj nadpis to dosvedčuje. Ale nie je to tak.

Je to o mojej rozpadnutej rodine. O rodine, ktorá bola v mojich očiach kedysi to najdokonalejšie, čo boh stvoril. A vôbec sa mi nehrnú slzy do očí, keď to píšem, nie!
Je to o hádkach, o chybách a omyloch, je to o slzách a úsmevoch. Našich. Ich. Mojich.
Akoby sme my, ja a moje sestry, boli poslednou palacinkou a obaja ešte chcú. Až na to, že palacinku rozkrojíš na polovicu a každý je spokojný. Ale ja nie som palacinka. A už sa tak ďalej nevládzem tváriť.

 Blog
Komentuj
 fotka
billiejean  26. 7. 2010 22:00


veľmi pekné..
Napíš svoj komentár