Rebríky nikdy nevedú až do neba

Ja som rebel
fajčím na zastávke
mne to chutí
v tomto boji

Kam sa mi zakotúľala hlava?
Rebríky nikdy nevedú až do neba
vravela si len tak pre seba
tá zakotúľaná hlava
sem- tam po nich leziem na strechu
počúvam swing a robím neplechu

Niekedy moja tvár nemá oči. Kráčam úzkou uličkou, do vlasov sa mi zamotávajú konáriky. V ruke držím knihu, keby sa náhodou rozpršalo, nech nezmoknem. Stúpam do kopca, dychčím, nevládzem.
Krídla mi uleteli preč.
Rebríky postihla korózia.

Hlava ostala sama, zakotúľaná v kúte zástavky električiek.
Hudba vôkol a hlasy v mojich ušiach náhle zmĺkli. Pohyb-oheň-šluk-a-dym. Hudba opäť začala hrať a hlasy v mojich ušiach začali šušotať. Telo sa vlnilo v rytme rytmu. Vlasy povievali vo vetre ako rúčky bábok na motúziku vedené masou.

„Odtrhli mi hlavu, nech nevytŕčam z radu!“, hlásalo heslo na rozmlátených garážových dverách. Zaklopal som. Hudba stíchla, no stále som počul melodické bzučanie gitary medzerou medzi dverami a betónom. Dvere sa horko- ťažko dvihli do výšky, no predsa som musel skloniť hlavu a vojsť dnu.

Do nosa mi udrel cigaretový dym, vôňa mätového čaju, zastaveného času a jej pokožky. Obyčajný smrteľník by to hádam ani nebol pobadal, no ja som bol zaľúbený. Cítil som sa hrdo a výnimočne, pretože svet okolo mňa prestal milovať. Usadil som sa vedľa nej na obrovskú starodávnu postel medzi samé háčkované vankúše. Na nohách mala hrubé vlnené ponožky, ktorými ma šteklila po lýtkach, v nohavičkách a mojej košeli, ktorú som mal na sebe predvčerom.

V priestore svietilo len matné žlté svetlo. Žiarovka bola prasknutá a sedela na nej uschnutá mola. Niže postele stál drevený stolík bez jednej nohy. Podložila ho knihami. Na ňom popolník, v popolníku horela cigareta. Vzala ju medzi prsty nežne, ako sa dotýka mojich chĺpkov na chrbte, ľahla si tak, že jej vlasy viseli z rámu postele. Priložila cigaretu k ústam a vyfukovala dohora zdeformované sivé pominuteľné krúžky. Krúžky z dymu sú ako život, povedala mi raz. A ja som s ňou nemohol nesúhlasiť.

Podala mi horiacu cigu a prekotúľala sa až k môjmu lonu. Potom podložila pod seba ruky a posadila sa. Oprela o mňa svoje mäkké vnady a perami prechádzala po mojich lícach. Ja som fajčil cigaretu a žmolil jej prsty.

Z reproduktorov začala hrať klavírna symfónia. Tóny sa ťahali, plazili po podlahe, temer som ich videl, ako sa pomaly, rozliezavo hadia. Ako hladia drevené, no nežné nôžky stola, stoličiek, postele. Cigareta dohorela v popolníku. Vietor, ktorý fúkal spopod medzere medzi dverami a betónom, rozhýbal lapač snov. Visel zamotaný na žiarovke, rozcinkal sa. Lampa sa rozhojdala tiež. Svetlo zapadalo a vychádzalo, no my sme si bozk po bozku užívali ten nehybný časopriestor, ktorý nás obklopoval. Mak nám vŕzgal pod zubami. Makovo sme sa usmievali. Sklenené oči zrazu videli podstatné- čiže neviditeľné.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu