Spolovice vieš, a predsa máš začudovaný pohľad, pretože si si nikdy nemyslel, že máš vedľa seba takú výnimočnú osobu. Či osobnosť? Vieš, aká som šialená. Vieš, že som taká malá potvorná mrška. Hryziem a provokujem, čo teba neskutočne rajcuje a mne to hladí ženské a detstvom frustrované ego.
Často sa pri mne cítiš ako bublinkujúce bongo. Občas ticho vyčkávaš ako vulkán, ktorý spí magmovým spánkom. Potom bublíš vzrušením a radosťou ma mačkáš v objatí, chceš sa do mňa vpečatiť, okopírovať moje krivky, moje smiechy, moje vzruchy a spojiť mysle do jedného. Inokedy si plný dymu, dusivého a znepokojeného: Čo ak vybuchneš?
Kráčaš povedľa mňa, malíčky sú jemne spojené ako bozk na rozlúčku bez ďalšej zomknutej vidiny. Spontánne mi tlačíš pery na líce a cítim sa pri tom ako tvoja jediná múza. Sediac ako indiáni pod jedinou brezou v lese plnom stromov alebo prechádzajúc sa okolo rybníka bez veľrýb ma uisťuješ v dokonalosť sveta. Metonymicky čítam Hviezdoslava, veršujem každú jednu vetu, aby si jej pochopil len tak z polovice. Bojím sa, že by si ma prekukol. Predsa len, po tráve bývam na mrchovisku.
Čítal by si mi v očiach? Chcel by si aj viac, no nevieš rozšifrovať moje znaky. Ale nič nie je nemožné, čo dobre vieš. Pustím ťa ďalej? Odomknem ti dvere do môjho srdca? Veď len ja mám kľúč. Kópiu, či pakľúč dostalo už niekoľko mužov (ak ich možno nazvať mužmi), no originál je nehmotný a uložený v mojich očiach.
Našiel si tie tri bodky v tých zelených, citlivých kukadlách. To je dobrý začiatok!
Roztrasené vnútro, už- už rozsypané na dlážke vieš v správnom okamihu podchytiť, a udržať na svojom mieste. Potom ma vezmeš za ruku a posnažíš sa zlepiť ma lepkavým kyslým vínkom, priezračne hroznovým.
Tvoje patetické výlevy na moju osobnosť a prehnaná potreba oslovovať ma zdrobneninami, tie obdivujem.
Jediným mojím problémom je, že veľa rozprávam. Pri sexe? Áno. Bol by si najradšej ticho a nasával bozkami každý nanomilimeter môjho nahého tela. Ja ti vravím láska, drahý, jediný, vrč naďalej a stále svojimi láskavými decibelmi mi rozochvej očné viečka, trasú sa mi z teba pery, moje bozky sú nekonečným zemetrasením môjho srdca.
Priliehavosť našich sfér je priam zbožné dezidérium. Posledný bozk, posledný dotyk, posledné slovo a tvoje zavrčanie. Sladko mi spočinie hlava na tvojej hrudi, nechtami ešte raz zaryjem do ramien a ostanú len červenkasté polmesiace a spomienka na dotyk. Za oknami nie je tma, nie je šero, nesvitá, nestmieva sa, deň či noc je len pojem, ktorý v tejto chvíli nie je vôbec dôležitý. V dimenzii medzi svetmi, vákuum nehy a smilstva. Boh nás vidí, boh nad nami krúti svojou bradatou tvárou, boh je zhrozený.
Zopnem ruky k nebu, veď bože, nevidieť to podstatné? Tú tesnú zhodu duší? Bože, to na svete ešte stále existuje niečo dôležitejšie?
„Nebola to správna otázka,“ odpovie boh.
„Nie ste na svete, ste v utopickom a ireálnom vesmíre, končiacom len vytriezvením.“
Ostala mi len otvorená sánka a prekvapený pohľad. Nevedela som, že boh má ústa.
„Tam je zlomové všetko, čo cítite. Tam robíte činy spontánne ako zvery či deti.“
Povedal ešte jednu vetu:
„Tam vnímate všetko úžasne jednoducho, ale každá minca má dve strany,“ dokončil s príhodnou dávkou pátosu.
A ako vždy, boh mal pravdu.
Nedokázala som mu oponovať, zvädnuto som klesla späť na tvoju hruď a vyronila pár slaných sĺz. Spomenula som si na chvíle, keď sa krčím v posteli a zvíjam sa bolesťou. Abstinenčné príznaky mi zatemňujú myseľ, bojím sa, že si na mňa zabudol, na ten súzvuk nôt, pohybov a súloží.
Sex je droga. Láska je len vedľajší účinok.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
miriambeloved
3. 4.apríla 2011 20:54
genialne!!!!!!!!!!!!!!
Napíš svoj komentár