„Nemôžeš všetko vysvetľovať pomocou metafyziky, nie je všetko len o bytí!“ vysoký chlapec nenechal dohovoriť divoko gestikulujúce hnedovlasé dievča.
„Mhmm,“ ofučane sa zatvárilo a preložilo si ruky na hrudi s podivuhodnou elegantnosťou, ktorú by nik tomuto živému dievčaťu nepripísal.
„Tak to vysvetli ty tou tvojou neopodstatnenou vierou v nadprirodzené veci!“ dievča to hralo na urazené.
„Nemusím ti nič vysvetľovať. Nehraj porazenú,“ chlapec mal čo robiť, aby sa nerozosmial. Poznal ju pridlho na to, aby vedel, že smiech nebude to, čo by dievča vyfučalo.
Dievča opovržlivo fľochla po vysokom, ale neoponovala. Vedelo, že vystihol jeho pocity. Zadosťučinenia sa mu aj tak dostane niekedy pri večernej fľaši vína. A zrovna teraz, keď sa čoraz skôr stmievalo a fľaša bieleho vína ohrievala atmosféru pokročilej jesene. Odfúklo si vlasy z tváre. Dievčaťu tu niečo nesedelo. Chlapec sa však usmial, vstal a začal sa obúvať.
„Idem,“ jednoducho ohlásil dievčaťu. Zobral kľúče z poličky, tie veselo zacengali a strčil ich do vrecka. Dievča nereagovalo. Otočilo hlavu smerom k oknu a pozeralo na začínajúci deň. Potom vstalo. Rovnako elegantne, ako nám už predviedlo pri skladaní si rúk na hruď. Podišlo k oknu a otvorilo ho. Chlapec sa zatiaľ nečujne priblížil k druhému a otvoril aj to. Potom podišiel k dievčaťu, pobozkal ho na líce.
„Len z neho neskoč, potom by si už nemohla obhajovať svoje bytie,“ podpichol dievča do ucha. To vyvalilo oči a zahnalo sa rukou. Chlapec sa zasmial a odkráčal preč.
„Aj ja ťa milujem,“ stihol ešte zakričať zo schodov.
Keď chlapec odišiel, ostalo v miestnosti prázne ticho. Dievča sa stále mračilo. Stálo pri okne a sledovala ho. Zbadalo, ako vychádza z brány a zdvíha ruku ako posledné gesto rozlúčky. Podoprelo si bradu rukami. Vdychovalo čerstvý ranný vzduch. Rozmýšľalo, čo sa zmenilo. Čo si uvedomilo viac, než kedykoľvek predtým?
Začalo mu byť chladno a tak sa vrátilo na stoličku, z ktorej pred chvíľou vstala. Vzalo do rúk šálku s čajom a pomaly ho chlípalo. Potom sa usmialo a rukou si prešlo po mieste, kde sa naposledy dotkli jeho pery.
Prechádzalo bezcieľne po obchodoch s oblečením. V jednej ruke nieslo tašku s nákupom a druhou sa nedbalo, a hádam aj nevedome, dotýkalo oblečenia. Vzorovaných blúzok, riflových nohavíc, tvídových sák, bavlnených svetrov a kvetinových čiapok. Bolo to príjemné. Upokojovalo ho to.
Prešlo pomedzi regále s topánkami. Dotklo sa jedných semišových čižmičiek. Skúmavo si ich prehliadlo, potom ich vrátilo do poličky. Vyšlo z obchodov.
Dievčaťu zazvonil mobil. Nikomu nezdvíhalo, pretože dnes bolo mĺkva. Ráno ostalo zaskočené. Nemalo chuť na rozhovory. Pomaly sa stmievalo. Prechádzalo studenými ulicami. Dotýkalo sa stiet a múrov. Na končekoch prstov cítilo drapľavú omietku. Studené červené tehly. Špinavý povrch. Popísané telá stien. Podľa neho všetko žilo. Všetko bolo. Všetko malo dušu. Cítilo sa nepochopené svojou chýbajúcou polovicou. No presne tak sa môže cítiť aj ona. Nepochopene.
Keď odomykalo dvere, vzduch bol chladivý, obloha čierna a lampy na ulici žlto rozsvietené. Poslednýkrát otočilo kľúčom a vošlo dnu. Ovanul ho studený vzduch, okná nechalo otvorené. Položilo nákup na stôl a ponáhlalo sa prievrieť okná. Vyčerpane si sadlo na postel a vyzúvalo si topánky. Do miestnosti vošiel chlapec. Bol pokojný, no dievča z neho cítilo niečo nepríjemné. Zdvihlo hlavu. Opieral sa o rám dverí, ruky prekrížené na hrudi a pery pevne zovreté.
„Kde si bola?“
„V obchode.“
„Prečo nedvíhaš telefón?“
„Mala som vypnuté zvonenie.“
„Bál som sa o teba.“
„Prepáč.“
Bolo to suchý rozhovor. Na pohľad. No ich hlasy prekypovali emóciami. Dievča sa skutočne ospravedlnilo, chlapec sa ozaj bál.
Podišiel k dievčaťu. Rozšňuroval mu ľavú topánku, odložil ich vedľa postele. Pobozkal ho na čelo a silno zovrel v náručí. Dievča sa k nemu pritislo a jemnučko mu dýchalo na krk.
Sedeli oproti sebe za stolom. Jedli cestoviny. Medzi nimi váza s kvetmi. Chlapec ich doniesol dnes popoludní. Dievča veľmi ľúbilo kvety. Vedľa taniera, po pravej strane, stál pohár s bielym vínom. Ani jeden sa ho ešte nedotkol. Ani jeden dnes nemal chuť diskutovať. Na pohľad sa nič nestalo, ale obaja si uvedomili, že sa niečo zmenilo. Mlčali. Báli sa prehovoriť. Čo ak by sa znova nepochopili?
Obaja sa toho báli viac než smrti. Nemôžu ostať nepochopení samy sebou! Nemo dojedli. Poháre vína naďalej ostali nedotknuté. Pozreli si do očí. Potom pohľad odvrátili, no ostali sedieť. Napokon sa dievča postavilo a spratalo taniere zo stola. Chlapec odišiel z kuchyne. Ono ostalo za drezom a pustilo prúd horúcej vody. Umylo riad a vyšlo na balkón. Zostali stáť, pretože si nevedeli so sebou rady. Príliš si uvedomovali, že sa nechápu a ešte viac sa toho báli.
Potom dievča podišlo k chlapcovi. Bozkávalo ho. Držalo za ruky. Nemohlo stáť len tak. Nemohlo mlčať. Možno sa nemusia chápať. Možno sa stačí tolerovať. Rešpektovať. Akceptovať. Stačí priložiť pery na pery. Nesledovať tým však riešenie. Predchádzať odlúčeniu. Nachádzať cesty k váženiu si toho druhého. Nevidieť len viditeľné, ale ctiť si dušu. Neprichádzať o krásy odlišnosti.
Skončiť pri teple tela s pohárom vína v ruke. V tichosti sledovať blikot plameňov a buchot sŕdc. Žilky dúhoviek a čiary v dlaniach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ylermi
19. 9.sept. 2010 23:35
Veľmi príjemná poviedka. Konečne niečo také od teba po dlhoooooočiznom čase!
Napíš svoj komentár