V tajomných zákutiach zakázaných záhrad zbieraš plody, čo si tajne stihol zasiať, keď ostatní hľadali niečo prapôvodné. Tvoje srdce búši a túži po cudzej krvi, ktorá by súbežne kolovala s tou tvojou; veríš, že sa to dá, lipneš na bádaní a prechádzaš k jadru samotného života zatiaľ čo ona smutne sedí za oblokom, počíta čerstvo vyrastené lístky brečťanu obrastajúceho steny a zohrievajúceho ich ničivý chlad vyplňujúc prázdnotu, v ktorej sa ocitla, keď ju sem zavreli a zahubili jej mladosť; a ona starne, vrásky pribúdajú rýchlejšie ako okolitým stenám roky v podobe puklín, nemá ich čo vyplniť, v srdci horia plamene, túžia po nehe a svete, kde si ty a tvoja šialená veda, chcela byť do teba preskupená, vnímať dych, snívať sny, kolovať v tojom tele a zaniknúť v rovnakú sekundu ako večný tlkot tvojho srdca, ktoré jej znie v hlave ako nesmelé echo...

... si sám, keď pokorne myslíš na jej samotu hlodajúc steny klietky, do ktorej si sa sám uzavrel nerozumejúc vlastnému ja; čepeľ noža orosíš vlastným dychom a nesmelé náznaky nového rána hasí horúca krv.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár