Chcela (by) som.

Vyšľapávam úzky chodníček vo vláknach koberca. Sem a tam medzi oknom a posteľou, bezradne kmitám čakajúc riešenie, odpoveď, náznak, čokoľvek ! Čokoľvek, čo by ozrejmilo, čo sa deje; prečo je mi zrazu tak úzko a cítim sa ako zviera nedostatočne skrotené a uzavreté v hrdzavej klietke zoologickej záhrady; prečo sa cítim akoby na mňa tisícky očí upieralo zvedavé a zároveň pohŕdavé pohľady; prečo sa niekto, komu som pred pár dňami ani len nepoznala meno dotýka mojich vecí, prečo im odrazu nachádza nové miesto a mňa necháva odkázanú na prispôsobenie na vlastnom teritóriu.

Ty spíš a ja veľmi túžim zobudiť ťa a všetko ti povedať. Do najmenšej bodky objasniť každý detail mojich myšlienok, ktorý aj sama pred sebou nechávam ukrytý; túžim ti všetko prezradiť, aby si vedel, aká v skutočnosti som, ako sa bojím ľudí, necítim sa komfortne v ich dave, neznášam, keď sa mi dotýkajú vecí, kradnú mi priestor v mojej ulite, ktorú som chcela mať len pre nás dvoch; mám paniku z ich akýchkoľvek stôp, z nedostatočne umytého riadu v reštaurácii, z letmých dotykov v električke; mám strach z ich myšlienok a protichodných postupov; neznášam vedomosť o ich myšlienkach alebo čo i len predpoklade ich myšlienok, neznesiem ich tieň, ktorý sa prekrýva s mojim.

Som sociopat a necítim sa dobre vo vlastnej koži. Chcela by som ju postupne zvliecť a odhodiť do prachu usadeného na krajnici najbližšej štvorprúdovky, podupať a pretrhnúť každučké vlákno, ktoré ma s ňou kedysi spájalo, nasadnúť na krídla vlastnej znovuzrodenosti a premiestniť sa spolu s tebou tam, kde by sa mohlo rozvinúť moje nové JA.

Teraz si líham na posteľ.

Ty naďalej spíš a práve mi v spánku objímaš členky. Uvedomujem si, že sa ku mne priväzuješ a mne to podozrivo nikdy nevadilo...

 Záchod

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu