Nikde neexistuje nič, čo by sme si nevytvorili v našej predstave a neverili, že to existuje. Ako sny, ktoré sa počas brieždenia rozptyľujú v hmlu uniká nám podstata, na ktorú vieme pozerať, ale nedokážeme ju zapamätateľne uchopiť.
Niekedy som ľutovala tých, čo opúšťajú tento svet, pretože som si myslela, že ich umieranie fyzicky bolí. Dnes viem, že bolí jedine predstava pravdy o zabudnutí, ktoré nás skôr či neskôr postretne. Sama už neľutujem. Keby som ľutovala, mŕtvi by boli mocnejší ako živí, živší ako to najživšie, čo sa okolo mňa nachádza, skutočnejší ako to najskutočnejšie, čo cítim. Áno, umieranie musí bolieť, ale iba v myšlienke, že všetci raz zabudnú. Muž prestane milovať, dieťa prestane plakať, priatelia si nájdu iného priateľa a na vaše miesto za stolom zrazu zasadne niekto iný...
Nahraditeľnosť bolí a nech je v človeku akokoľvek veľa veľkorysosti, nedokáže byť skutočne veľkorysý. Je skutočne náročné poznať samého seba v tej kope spoločenských konvencií a očakávaní, ktoré láskyplne diktujú ako sa má človek v určitých situáciách správať. Nezazlievam preto nikomu, že sa nevie nájsť. Nezazlievam nikomu, že vrazí autom do davu ľudí len preto, lebo má pocit, že ho svet nenávidí.
Ten svet totiž skutočne nenávidí, pretože keby to bolo inak, hľadal by riešenie.
Občas si myslím, že som hrozný človek, ktorý prehnane lipne a keď sa cíti ohrozený, žiarli. Čoraz viac si však uvedomujem, že neexistuje nič, čo by bolo vyslovene správne a neexistuje nikto, kto by mal právo súdiť to, akou som alebo skôr akou som sa stala.
Možno je premýšľať obdobným spôsobom bežné, ale pre mňa je to drobný krôčik ku slobode...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zerone
31. 7.júla 2013 12:57
No taste like freedom.
Napíš svoj komentár