Väzni myšlienok pýtajú sa na svet, hryzú okovy, ktorými ich kedysi dávno spútali; v čiastočnom šialenstve pohybujú končekmi prstov a sledujú krvavé zárezy, ktoré zanechalo železo. Mĺkvo hladia očami úlomky svetla prenikajúceho cez najmenšie okno na svete; úzky prúd svetla zameriava sa na jeden bod v strede miestnosti, okolo ktorého sa roky točila ich existencia. Vo zvyšku tmy hľadajú ukryté dvere, oživujú hmat a obnovujú spomienky na dotyky pravdepodobne vrúcnejšie ako neživé objatia chladného kovu.

Východu však niet, blúdia po obvode kruhovej miestnosti zrýchľujúc tempo skrehnutých chodidiel; lúč svetla chradne a mizne ako za tie roky mizol ich svet; stal sa spomienkou na nádej, ktorá neskôr zmení sa len v predstavu niečoho, čo oči kedysi videli, no nespomínajú si na skutočnosť daného.

Tváre a hlasy, to všetko stratilo sa v blúdnom kruhu drobnej miestnosti plnej telesných schránok, ktoré kedysi mysleli, vnímali a snažili sa o existenciu. Myšlienka za myšlienkou vryla sa pod kožu a postupne odhaľovala podstatu.

Už nevedia, čo bolo a nevedia, čo ešte príde; nevedia, čo je realitou, ilúziou, spomienkou, predstavou, či spomienkou na predstavu; nevedia, či bol ich drobný priestor na počiatku biely alebo čierny, dobrý alebo zlý a už si nie sú istí, či sa ich koža vracia do pôvodného vyhotovenia alebo sa mení z pôvodného na iné. Boli vôbec ľuďmi, či predstavovali svoj vlastný druh?

Zotročili sa vlastnou nešťastnou povahou, i pri nádeji na únik znova lámu kolená; podlaha praská, narúša polopriesvitnú kožu chodidiel trieskami a zúbožené schránky telies padajú k zemi tak, ako pre rokmi, keď mali pocit, že je to dočasné.

Možno i teraz to tak bude; myseľ verila by, keby ešte mala istotu, že existuje...

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár