Svet zrodený z opíc,
ktoré sa nemôžu neopičiť
a neudierať činelami
väčšími ako ich chatrné lebky
do taktu rýchlosti,
ktorou sa všetko akosi automaticky uberá,
bije po hlave moje ego.
Je bezchochmesný,
keď opiera sa
do môjho tela vetrom
a pripomína mi osud stebiel trávy -
ten krásny tón,
keď sa rozochvejú vánkom
v letný podvečer.
Dávno sa stratila myšlienka
bez prítomnosti dôležitého,
stratil sa sen
bez prítomnosti snívaného.
Realita pod ťarchou predstavy
pomaly zabára členky do piesku
nechápajúc,
prečo sa pštrosy
s takou vervou
vrhajú v ústrety
podzemiu.
Jedného dňa sa rozhodnem,
že neposlúžim červači
ako lacný terč posmechu,
keď ma uvidí nevládne ležať
a meniť sa na mrcinu.
Prach sa zlúči s prachom,
dlaň dotkne sa dlane,
a dávne siluety
objímu sa dokazujúc,
že ich cit
nemôže zhorieť.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zerone
23. 6.júna 2013 21:38
A potom príde ráno.
3
Cital som to prvy krat a nechapal som, aj ked som to so zaujmom docital. I povedal som si, vratim sa po par pivach a skusim znova. Zase raz nerozumiem, ale zase raz som to docital. Zaver z toho je... mozno som prilis maly intelektual.
Napíš svoj komentár