Terapia vyplavenia otravných myšlienok

Chcem vypnúť svoje rozmýšľanie. Celý deň mi v hlave lietajú myšlienky o tom istom (či už je to pokazený vzťah, stres z nenapísanej práce o ktorej som vedel už tri týždne a s nadhľadom som ju odkladal, hádka s rodičmi, stres). Proste chcem vypnúť svoju hlavu. Zrazu sa mi nad hlavou rozsvieti pomyselná žiarovka, ktorá signalizuje nápad. Zmiznem. Ale kam? Predsa, tam kde je najviac ľudí. Idem von, hľadám voľnú lavičku na námestí, kade prechádza kvantum ľudí.

Snažím sa pohodlne usadiť na nepohodlnej lavičke. Po chvíľkovom boji som pripravený na terapiu. Terapiu vyplavenia otravných myšlienok, ktorými som sužovaný už niekoľko dní. Hľa, prichádza prvý aktér, vlastne aktérka. Zamyslená tvár, trošku zamračená, celkom pekná, zhodnotil som. Tipujem ju na nízky vek, tak málinko nad 20. Ktovie či je šťastná, že má dieťa? Bolo plánované? Alebo je to jedno z tých ďalších diskotékových? V hlave mi už víri milión otázok a terapia je zahájená úspešne. Hryzúce myšlienky, ktoré ma sužovali pominuli (aspoň nateraz).

Pootočím hlavou a vidím pána už po tridsiatke. Je silno sústredený na svoj telefonát. Na sebe má čierny oblek, malú taštičku. Hodnotím ho ako upraveného a už premýšľam o tom, či niekedy sa podarí aj mne niečo podobné. Nechcem skončiť ako priemerný šedý občan, v malom domku, ktorý si sťažuje na štát a žije zo dňa na deň. Zrazu mi pípa majáčik v hlave, pekný objekt na obzore. Mladá upravená blondínka s krátkou sukňou, ktorá púta pozornosť. Dokonca aj tých starších generácií, ktoré si radi zafrflú na štýl dnešnej mládeže, ako môžu niečo také na seba dať. Oni predsa nosili kroje a ich mamky by ich bili za také oblečenie. Ale nič, ja sa idem zahrať chvíľku na porotcu krásy, mám stupnicu od 1 do 10 (chlapci to asi poznajú dobre), dávam jej 8,5. Moju zamyslenosť nad tým, či sa aj mne podarí niekedy v živote taký ,,úlovok“ mi prerušuje budova, za ktorú dievčina zachádza pretože architekt ju naplánoval na takom nemožnom mieste.

Chvíľku som sklamaný, že mám po peknom výhľade ale už okolo mňa prechádza odtrhaný starý pán s igelitkou. Kontroluje koše a kontajneri. Zas dúfam, že neskončím takto. Musí to byť strašné hľadať si jedlo takto. Na to ako zimu trávia sa bojím aj myslieť. O chvíľku už vidím dievčinu v sprievode svojich rodičov. Idylka je prerušená jej zvláštnou chôdzou. Už na prvý pohľad je evidentné, že to bude vrodená chyba. Chvíľku si pripadám ako totálne arogantný. Ja sa tu zamýšľam nad tým či niekedy zbalím takú dievčinu, ktorá bude mať aspoň 8,5 boda a túto dievčinu asi trápia podstatnejšie problémy. Ktovie či si nájde ona niekedy životnú lásku, či bude vedieť byť dakedy samostatná a podobne.

O chvíľku prechádza popri mne skupinka turistov. Hovoria inak ako my. Myslím, že francúzsky. Zastavujú jednu pani a pýtajú sa jej čosi. Neodpovedá, krúti hlavou a snaží sa vysvetliť, že vie len po slovensky. Rozmýšľam nad tým, čo si teraz budú myslieť títo turisti o Slovensku, pretože už hodnú chvíľku oslovujú ľudí a bezúspešne, mne medzi tým preletelo hlavou milión myšlienok. Dostávam diabolský nápad. Vyberám mobil, kontrolujem čas a zisťujem, že je najvyšší čas ísť preč.

Terapia bola úspešná, čiastočne. Podarilo sa mi na pár minút odtrhnúť sa od mojej otravnej myšlienky skrachovaného vzťahu. Vstávam a odchádzam. Budem potrebovať ešte pár sedení aby terapia bola dovedená do úspešného konca.
(Ak sa sem niekto dopracoval dúfam, že zanechá za sebou reakciu, či si občas dáva podobnú terapiu, alebo som na tomto svete len ja tichým bláznom občas pozorujúci neznámych ľudí.)

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu