Rozlúčila som sa a odviedli ma na izbu. Hneď mi dali dáke oblbováky a poslali ma do sprchy. Z dezinfekčného ovlaženia som vymrznutá vhupla pod perinu len v srandovných akože nohavičkách a priesvitnému operačnému plášťu. Čakala som, až si po mňa prídu ale zároveň som sa rozhodla vhupnúť do tepla mekuličkých perín a na vrch som sa prikrila ešte fialovou dekou. Už vtedy som bola až príliš ospalá. Minule mi tieto oblbováky vôbec nič nespravili...
Prebudili ma sestričky. Vliekli ma aj s posteľou po dlhej svetlej bielej chodbe a ja som len s prižmúrenými očami sledovala a spomínala, ako ma to pred rokom desilo. Ako som sa celá neudržateľne triasla od strachu, akoby som mala záchvat. Ako som po prebudení plakala a na tú bolesť... Ale veď dnes sa neprebudím! Tak nemám strach z bolesti a kľudne si ležím na lôžku.
Anesteziologička to tentokrát vybavila rýchlo. Tlak som mala smiešny. Smiešne nízke hodnoty pre smiešne zdrogovaného človeka. Ibaže to je aj môj normálny, bežný tlak. 90/60 pche! Iba tep sa mi znížil viac... Ale to je vporiadku. Vchádzam do sály, ukladám sa na stôl. Na lavej ruke mi vpichnú ihlu kadiaľ neskôr vpustia anestézu. Na pravej mám tlakomer a na prste asi merač pulzu. Ale tá gebuzina! Tá sračková žltá, či hnedá, či oranžová... Fuj!
Podíde ku mne sestrička, vraj či mám strach keď sa trasiem. Hmm, nie. Ale som nahá a je tu sakra chladno! Ešte som započula ako sa aj s doktorom bavia, že keď ma odbavia, pôjdu všetci na tatarák a už aj do mňa púšťali uspávaciu tekutinu. Zbohom svetu! A rozkašlala som sa. Čo preboha za sračku mi vybrali, keď to cítim ako vyliaty etanol v pľúcach?!
Ok. Očividne ešte žijem. Neviem sa pohnúť a nič necítim. Iba vodu na perách. Mám piť ale neviem či pijem, alebo mi ovlažujú ústa a znovu sa strácam. Vnímam len, že nejaký muž leží vedľa mňa tak predpokladám, že som neni ešte na izbe. A som fuč. Parkrát v priebehu ďaľších dvoch až troch hodín počujem len nejaké útržky hlasov sestričiek a doktora, ktoré mi nedávajú zmysel. Je mi len čudné, že necítim žiadnu bolesť. Ako viem, že som napichaná liekmi proti bolesti ale naposledy som šla zošalieť už len zo samotného katétra a teraz si tu spokojne buvinkám, nič necítim a nechce sa mi vôbec vstať. Možno predsa len...
Ale nie, oni mi museli šupnúť ešte dačo na prebratie... Ako vážne ľudia? Toto sa nerobí, ja si spokojne buvinkàm a chcem sa prespať až na onen svet a vy takto! Ok. Tak mi to vytiahnite a pošlite ma domov. Dúfam.že tataráčik chutil.
A prečo po ceste tam sme boli nútení ísť pomali? Keby sa náhodou stalo to, čo sa stalo ale až na ceste späť. A čírou náhodou tu pred nami išiel kamión a zablokoval nám odbočku na rušnejšiu, ale neplatenú cestu. Prečo to hovorím. Každý kto má auto vie, že medzi pedálmi je akoby taká lišta vcelku ktorá tam sadne ako riť na šerbel. Takè veko, z ktorého trčia pedále ale zakrýva to, čo má byť zakryté. Vravím to preto, že sme vyšli na diaľnicu. Preto, že tu sa mal možno naplniť osud. Ale práve to, že sme boli zablokovaný pri odbáčke a nútení zostať na diaľnici, bolo možno lepšie. Dosť nepríjemná vecička je totižto, keď zistíte, že oná menovaná lištička alebo veko vypadne a zasekne sa medzi pedálmi tak, że s nimi nepohnete. Stlačený plyn, brdza zaseklá...
Keby sme boli odbočili, boli by sme možno.na semafore. Možno na križovatke. Možno by pred nami šlo len auto, dieťa na prechode... Tým, že sme boli nútený vyjsť na diaľnicu nám zostal krásny rovný priestor aj celkom plac na vyriešenie situácie.
To čo tým chcem povedať je. Osud ma zas raz krásne ojebal! Dačo sľúbi a potom spraví všetko pre to, aby sa tak nestalo! Alebo kerí všetci svatí pri mne už stoja to je neúnosné. Ja som pripravená, ale on mi nedovolí odísť. A keby nemám takého ochrancu akého mám tak som stokrát tam, kde chcem byť.
Tak tu ležím a užívam si agónie.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
acvd43xa7w
4. 10.októbra 2018 15:00
dobre fety
2
Nepochopil som nejak, ako to ale súvisí s tým autom, čo vás spomaľovalo na ceste tam. Veď ten kamión by vás zablokoval tak či tak
Napíš svoj komentár