Spomínam si na neustále prerátavanie peňazí v obchode, či nám to vôbec vyjde. A ked nám to nevychádzalo odložili sme radšej prací prach a sladkosti si nechali vo vozíku. Veľmi rýchlo sme do toho všetkého vhupli, až prirýchlo. Spomínam si aj na naše hádky. Bud neboli žiadne, alebo ozaj stáli za to. Toľko kriku a buchotu a plaču. Vždy som sa cítila veľmi ublížene. Plakala som, nechcela ťa ani vidieť a zároveň som tak veľmi túžila po tom, aby si prišiel a objal ma. Zo začiatku to bolo veľmi zlé. Dokonca sa to stupňovalo. Naozaj som sa bála... Neskôr som si zvykla, vyšla von na vzduch a zapálila som si. Po tom, ako som ti popísala v esemeskách svoje pocity som ešte chvíľku zotrvala vonku aby som si oddýchla. Nakoniec som si vždy uvedomila že nič z toho nestálo za to. Budem sa trápiť a plakať? Budem mať pokazený celý deň, báť sa kde si a čo robíš. Trápiť sa, či sa na mňa hneváš. Alebo vyjdem hore, už viacmenej upokojená a ľahnem si k tebe na gauč? Potichu sa primrvím k tebe a budem v tichosti a trpezlivo čakať až si ma pritiskneš bližšie k sebe a pobozkáš ma na líce? Odpoved je vám jasná nie? A občas sme dokonca niektoré fázy preskočili a pritúlil si si ma skôr. Alebo až ked sme išli spať. Ale vedel si že vtedy už proste musíš, lebo ja inak nezaspím. Aj ked som vždy váhala či to robíš úprimne alebo len aby si ma upokojil. Už sa hrozne dlho nič takého nestalo. Asi dva mesiace? Možno preto že už spolu tieto dva mesiace nebývame. Je to zvláštne stále čakám až mi zavoláš a pôjdeme domov. Ale to ešte hrozne dlho potrvá....
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
georg21
30. 7.júla 2016 01:25
♫
Napíš svoj komentár