Už rok pred odchodom som sa pripravoval. Snažil som sa zlepšovať svoju angličtinu hoci na slovenské pomery bola na dobrej úrovni. V škole som z nej mal vynikajúce výsledky a aj ma bavia. Pozeranie filmov a seriálov v angličtine sa pre mňa stalo rutinou hoci niekedy som stále mal problémy.
Tak som sa dopracoval k dňu D. Bol ním 22. September roku 2017, kedy som letel z Bratislavského letiska M.R.Štefánika na letisko v Manchestri. Už na letisku som bol nesvoj a mal som stiahnutý žalúdok, pretože som predtým nikdy neletel a obávam som sa, že budem zvracať. Taktiež sa mi pri kontrole podarilo zabudnúť notebook a musel som sa poň vrátiť. Takže o prvý trapas nebola núdza. Následne nastupovanie do lietadla a nájdenie svojho sedadla bola príjemná a jednoduchá vec. Sedadlo som mal vedľa okna pred krídlom a tak som videl aj to ako nakladajú moju batožinu. Po pár minútach sa lietadlo začalo hýbať a rolovali sme na dráhu. Pre istotu som mal aj žuvačku, pretože som čítal, že to pomáha pri zaľahnutiu v ušiach. Zrazu sa lietadlo rozbehlo a hukot motorov bol obrovský. Zatlačilo ma do sedačky a ja som vedel, že je to naozaj v poriadku, pretože to nebolo nič hrozné. Sám by som to prirovnal ako jazde na rýchlom aute a skombinovanou s kolotočom. Potom neostávalo nič iné než sa kochať výhľadom z okna na krajinu, ktorá sa vzďaľovala ....
Občas sme mali slabé turbulencie, ale tie boli ako keby vám niekto potriasol stoličkou. Čakal som od toho viac. Keď som uvidel vodu vedel som, že opúšťam kontinent a čoskoro budem v Británii.
Po pristátí som šiel cez pasovú kontrolu, kde stačilo priložiť pas na skener. Akoby naschvál som to robil na štyri krát a muž, ktorý tam bol na mňa hovoril. Bohužiaľ v šoku som mu nerozumel a nejako som to spravil aj sám. Potom neostávalo nič iné, než ísť si po batožinu. Tam som čakal niekoľko minút, pretože nad žiadnym pásom nebol napísaný môj let. Na moje počudovanie šla moja batožina medzi prvými a tak som ju zobral a odobral sa z terminálu. Pri východe ma mal čakať manžel mojej sesternice, ale nejako tam nebol. Tak som čakal asi pätnásť minút a keď sa odobrali aj poslední ľudia začal som byť naozaj nervózny. Telefonovať som nemohol, pretože moja SIM karta nechcela fungovať. Našťastie som ho potom zbadal a aj on mňa. Zistili sme, že sme sa minuli a on ma šiel hľadať po letisku zatiaľ čo ja som čakal pred východom. Takže sme šli autom k ich domu vo Wittingtone a potom nás čakal víkend. Ten ubehol v poriadku a ja som sa naučil jazdiť autobusom v Británii.
Okrem toho, že tu na autobus musíte kývať aby vám zastavil a stláčať stop tlačidlo aby zastavil znova nesmiete zabúdať čakať na ľavej strane vozovky. Inak sa môže stať, že váš autobus pôjde z druhej strany. Mne sa také nič nestalo, pretože som na to bol dávni pripravený, ale niekomu sa to stať mohlo..
V Pondelok som šiel do pracovnej agentúry a nastal prvý kontakt s niekým kto vie anglicky perfektne. Ostal som totálne mimo .... nemohol som rozprávať a miesto viet som zo seba dostal len niekoľko slov. Cítil som sa trápne ako nejaký imigrant, ktorý nevie ani ceknúť. Pritom ja som rozumel väčšinu vecí, ale občas som sa strácal. Po hodine v agentúre a vypísaní nespočetne papierov som dostal ponuku vo fabrike na kurčatá. Na druhý deň som mal o 14:00 tréning a po dvoch hodinách papierovačiek som začal chodiť do práce.
Nič nie je horšie ako dochádzanie. Prácu mám totižto ďaleko a musím stávať o 4:00 aby som bol v práci na 6:00. Pracovať by som mal do 16:00, ale pretože pracujem skrz agentúru posielajú ma domov aj skoršie ak nie je práca. Čo sa týka práce samotnej, tak je to pásová robota, kde robíte celý deň to isté, je tam zima a bolí vás chrbát.
Na druhej strane som spoznal aj nových ľudí. Jedným z nich je Nixon, černoch narodený v Afrike ale žijúci v Portugalsku. Sám túto prácu neznáša, ale ako tvrdí ... potrebuje peniaze.
Jediný problém, ktorý zatiaľ mám je spojený s otvoreným účtu v banke, pretože všade vyžadujú doklady, ktoré ako nováčik v Británii nemám.
To ale rozoberiem v inom blogu ...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár