Rozhodol som sa preto nepočúvať a premýšľať o posledných dvoch dňoch. Príchod a ten hype na bikefest bol zábavný. Dokonca som si myslel, že som sa konečne vymanil z náruče melanchólie a samoty a aspoň si vyskúšam ten extrovertný svet. Lenže po postavení stanu sa to mení. Prichádzajú na mňa iné myšlienky a teplo ma zabíja. Už chcem ísť domov. Ale idem až o dva dni neskôr. Pýtaš sa prečo? No asi preto, že tomu dávam ešte šancu a verím, že si to tu užijem. Večer sme niečo popili. Znova som veril, že mi to pomôže sa uvoľniť, ale každý glg ma napína a ja cítim, že toto nie je moja cesta. Kiežby tu niekde boli bratia a sestry mojej krvnej skupiny, ale som tu sám. Hrám sa na extroverta, ktorým nie som a nikdy nebudem. Depresia je silnejšia a ja idem spať.
Druhý deň je horší .... už žiadne svetlé chvíľky, len čakanie na noc a oddych. Na ten pokoj od reality, ktorá ma nebaví a nikdy baviť nebude. Nech mi zmizne z očí, pretože je nudná a nezáživná.
Je to tu! Posledný deň som pokojný. Viem, že pôjdem domov. Lenže to ubieha pomalšie ako som si myslel. Zbehol som do obchodu a najedol sa. Prečo kupujem veci, ktoré nejem a nepijem? Asi by mi len oči jedli. Je tu odvoz. Balíme a odchádzame. Prvé minúty si všímam Beckov a Trenčiansky hrad ... nikoho to nezaujíma a tak idem spať. Zobúdzam sa pred domom a vystupujem aby som si vybral batožinu.
Prídem domov ale nikto tu nie je. Presne to som očakával a tak sa púšťam do písania blogu ... nech sa deje čo sa deje ..... môj svet je môj a nikoho tam nepustím!
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár