Verím na lásku na prvý pohľad, verím milovaniu z lásky, verím, že niečo také existuje. Verím sama sebe a nepotrebujem na to zbytočných ľudí, ktorý by mi dávali za pravdu. Aj keď bude proti mne celý svet ja budem sama sebou.
Verím na pravých priateľov, pretože môžem hrdo prehlásiť, že ja som ich obeťou. Mám duše, ktoré odo mňa oddelili. A ja som našla svoje poklady, najvzácnejšie celého sveta. Ak by som niekomu povedala to, čo mám. Tak odpovie, že mám všetko... tak prečo niesom šťastná?
Veď verím a milujem, lietam vysoko vo hviezdach vzdialená miliónov svetelných rokov od tohto sveta. som v inej dimenzii no napriek tomu sa ma dotýka to, čo sa deje medzi tými bezvýznamnými mravcami, ktorý nedokážu nič viac ako hľadieť len a len na seba. To, že niekto niekomu ublíži a sám si to neuvedomí? To má nemá trápiť? A to, že novodobí ľudia si navzájom nevedia povedať ani prepáč? Večne čakám a ničoho sa nedočkám. Nečakám to, že z vďaky mi každý bude kupovať auto, nový byt či iné hmotné veci. Ja len túžim počuť to slovo ďakujem. Je to tak veľa? Vážne chcem príliš veľa? Nie ja nechcem, ja po tom túžim.
Keby sa len jeden jediný človek prebral z večného sna bezvýznamnej nenávisti, trápenia – ktoré ani nie je trápením, len on či ona si to tak vytvorili a pri tom keby len otvorili oči zistia, že to je nič. Obyčajný mravček a nie celá kolónia. – a z falošnej lásky, ktorá je len o zovňajšku a vnútro sa len ticho smeje na tom ako sa ten druhý človek neodpustiteľne mýli.
Prečo práve ja rozmýšľam úplne inak ako tí okolo mňa? Som vadná?
Niekomu sa zdám nehorázne namyslená, to nie je pravda. Ježko má svoje pichliače tak prečo si ich nemôžem vytvoriť aj ja? Mám trpieť za hlúposť iných?
Tí ľudia, čo nič nevedia, plný predsudkov no sami kážu o opaku. Hmm...kážu vodu a sami víno slopú...načo si nechať riadiť život nejakými hlúpymi skupinami na punks, nazi, reperov a podobne?
Smejem sa... smejem sa na tom ako si ľudia serú do huby. Keby sa to dalo vidieť tak väčšine ľudí z úst vytekajú potoky sračiek.
Mám sa príliš rada na to aby som dokázala spraviť niečo ako samovraždu. Deprimuje ma ten pocit keď kladiem kvety na hrob a predstavím si, že ta osoba tam dnu leží (ležala) uložili ju do rakvy a nehybne tam leží, ľudia ju oplakávajú, len jedna sa smeje... tá vadná. Nevidia slzy, ktoré stekajú prúdmi po oboch lícach. Len si ukazujú prstami na tú, ktorá sa nepriblíži ku hrobu. Strach. (Chýba mi...aby ste vedeli nevidno to? Tak otvorte oči, no ja to viem najlepšie.)
Bojím sa nových začiatkov, čo keď to skončí ako ten predošlí? Hlavou v smútku, čiernymi myšlienkami trvajúcimi niekoľko dní, mesiacov, rokov, prípadne zlomeným srdcom?
Dennodenne sa zamýšľam nad tým všetkým a chcem len tak vypustiť zo seba všetky pocity, no ja neverím ani vlastnému tieňu. Že sa smejem? - klamem samú seba.
Áno poznám pocity beznádeje ale ja si sama pre seba hovorím, že sa nič nedeje. Aj keď som s niekým chodila, aj keď som sa rozprávala s hocikým, o kom som si myslela, že mi pomôže nenaplnila som svoje vnútro. Cítim sa prázdna, ako keby som už dávno zomrela a nemala som dovolené cítiť žiadny silnejší pocit.
Každý sa stará o svoj výzor a do očí mi hovorí, že nie ten nie je podstatný... môžem všetkým utopiť v ich vlastných zvratkoch.
Keď si tak všímam keď niekto ide po meste a abnormálne sa ponáhľa zabočí do drogérie, lahôdok prípadne fastfoodu. Ale napríklad také kníhkupectvá? Zívajú prázdnotou. Každý sa náhly do „vynálezov“ 21. storočia. Nebolo lepšia keď každý chodil rovnako oblečený ako „sused“ možno iný list okolo zadku.
Už sa nedokážem ani pozrieť nikomu do očí, pretože sa chcem vyhnúť zbytočným hádkam s ľuďmi, ktorý o mne nevedia absolútne nič. Moje pocity píšem len tak v tónoch dojímavých pesničiek a v nádeji, že konečne ich všetky napíšem zisťujem, že sa znovu uzatváram do svojho neprestajne kričiaceho vnútra, ktoré sa túži oslobodiť, zhlboka sa nadýchnuť a voľne existovať. Zabudnúť a stratených priateľov, ignorovať ostatných, pesimizmus, nenávisť ľudí, ktorá je pre mňa doteraz neodôvodnená.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár