Listy pomaly ale isto opadali zo stromov, cez nahé konáre si drali cestu ostré slnečné lúče, jemný, príjemne hrejivý vánok mi odvial pramienky vlasov z tváre. Bola jeseň, september 2007, a začal sa môj 8. školský rok v mojej škole, v ktorej ma všetci nenávidia.
Môj otec pochádza z južnej Afriky, mamka je Slovenka. Zoznámili sa počas otcovho štúdia tu, no žiaľ, otec je mŕtvy. Po ňom som zdedila väčšinu svojich typických znakov – farba pleti, vlasy, nos, dokonca aj chôdzu či hudobné cítenie. Všetko. A pre toto ma v škole odsudzovali. Hoci som bola výborná študentka, dokonca (hoci netvrdím, že som krásna) nevyzerám najhoršie, nikdy ma medzi seba spolužiaci skutočne neprijali.
Som Jasmína Poláková, a tento príbeh je o mne. A o mojej prvej – skutočnej – láske.
Prvý deň prebehol ako vždy – pomaly a nudne. Všetci, okrem Tomáša, ma odignorovali. Jasné. To som čakala. Tomáš sa pred rokom priznal, že je... no, homosexuál. Ostatní to neberú vážne, ale ja som vedela, že je to pravda. Usmial sa na mňa, povzbudivo. Super. Zas mám zničený výraz.
Cez veľkú prestávku som si prepudrovala nos, a zamaskovala kruhy pod očami. Lesk, špirála, a vyzerám aspoň trochu ako človek.
Predchádzajúcu noc som preplakala. Nechcela som sem prísť. Nie. Desať mesiacov byť pod neustálym tlakom, šikanovaná, byť terčom výsmechov... nechcela som to. Nechcela, no musela.
Hneď počas prvého týždňa nám triedna oznámila, že budúci týždeň k nám prídu dvaja nový žiaci, jeden do našej triedy a jeden k deviatakom – bratia. Akoby sme už aj tak nemali dosť vyšinutých chalanov, pomyslela som si.
Domov ma odprevadil Tomáš. Aspoň prvý deň ma nezbili, no hurá. S Tomášom som si rozumela. netvrdím, že sme sa mali bohvieako v láske, ale znášali sme sa. Smiali sme sa na rovnakých vtipoch, dokonca mal podobný vkus ako ja. No priatelia sme neboli.
Nemala som priateľov. Okrem Esme – môjho psa. Westík, polročný, s jemnými kučierkami na hlave. Rozkošná. Ona jediná mi rozumie. Rozlúčila som sa s Tomom, a šla domov.
Mala som dve brigády, poobedňajšiu, a víkendovú. Každý pondelok, stredu a piatok poobede som pracovala v mestskej knižnici, na polovičný úväzok. A cez víkend som robila v kaderníctve, na rohu našej ulice. Občas, hlavne cez prázdniny, dohliadnem na susedkyne deti. Zvláštne, že dospelí proti mne nič nemajú, no moji rovesníci áno. Čo už.
Týždeň prebehol rýchlo a pokojne, len raz mi šlohli desiatu. Výborné!
Ďalší pondelok ráno som meškala. Do školy som priam dobehla, aj keď za rohom som spomalila. Mala som zapnutú mp3-jku, a v hlave si premietala chémiu. Nič som nevnímala. Bolo dosť hmlisto, ani som veľmi dobre nevidela, no zrazu ma oslepilo jasné svetlo. V poslednej sekunde som si uvedomila, že sa na mňa rúti auto. Chcela som odskočiť, no – hoci bol september – na chodníku bol ľad, a ja som sa šmykla. Auto malo takisto šmyk, a ja som vedela, že sa mu nepodarí vyhnúť sa mi. Zrazu do mňa niečo sotilo a zrazilo ma na zem, pár metrov od auta. Niečo mocné, veľké, teplé, a veľmi, veľmi voňavé. Chvíľku som sa nechala unášať tou vôňou, keď som počula, ako sa ma nejaký neznámy hlas pýta:
, , Si v poriadku? “ Taký tajomný hlas, predsa plný nehy. Od úžasu som okrem očí nechala otvorené aj ústa. WOW! Zírala som na nádherného chalana, asi v mojom veku. Gaštanovohnedé, neposlušné vlasy lemovali ostré črty dokonalej tváre. A ten pohľad! Mal krásne zelené oči, a sledoval ma s toľkou nehou, zaznamenala som mu v pohľade obavy. Obavy? Snáď len nie o mňa? Ostatní sa dobre bavili na tom, že ma vystrašili na smrť.
Kútikom oka som si všimla, že z auta vystupuje Tomáš. Super. Po škole s ním mám vážnu debatu o hranici srandy a smrti.
, , Si v poriadku? Hej! “ Ten chalan mi začal merať teplotu. Fúha, musím mať fakt zdesený výraz tváre. Pokúsila som sa usmiať.
, , Som v pohode. Dikes, “ prehodila som, a snažila som sa postaviť. Aú! Dočerta.
, , Je ti niečo? Si zranená? “
, , Ja... moja noha. Neviem sa postaviť.“ Zazvonilo. Super. fakt super.
, , Pomôžem ti, “ usmial sa, a s ľahkosťou ma dvihol do náruče. Fíha, takže je ešte aj silný. Hmm.
, , Nemusíš. Zmeškáš hodinu. Si tu nový, že? Radšej choď. Nech sa nešíria reči.“ Už som počula tie reči. ten nový sa dal dokopy s tou chuderou, ooo. Nestála som o ne.
, , Nezájem.“ Prehodil, a nasadil šibalský úsmev. , , Rád meškám do školy. Vždy vymyslím nejaké vtipné ospravedlnenie. Aspoň bude sranda.“ Žmurkol na mňa, a v náruči ma odniesol na ošetrovňu.
Celý deň potom strávil so mnou. Toto bol môj prvý obed, pri ktorom som nesedela sama. Dokonca sa mu podarilo rozosmiať ma.
Volal sa Oliver. Olijanko, smiala som sa.
Cítila som na sebe pohľady spolužiakov, hlavne Katkin. Katarína Poláková, najväčšia mrcha na škole. Neexistuje chalan, ktorý by jej nepadol za obeť, a Oli bol jednoznačne jej typ. predsavzala som si, že jej v tom zabránim.
Ale nešlo to len tak ľahko. Katka bola nádherná, dlhé plavé vlasy jej vo vlnkách padali na plecia, veľké modré očká pritiahli všetku pozornosť, jej pôvab a zvodný úsmev dostali každého do rozpakov. Kým som rozmýšľala, ako by som ho mohla pred ňou zachrániť, nevšimla som si ako sa Katka pomaly priplížila ku mne. Vyliala mi svoju polievku na vlasy.
Nemala som už síl plakať, a bola som dosť nahnevaná, tak som jej len vlepila facku a s označením „chudera“ odišla do spŕch.
Oliver na mňa počkal. Dokonca povedal Katke, že je škaredá. Je fakt úžasný.
...
Prešli tri mesiace. A stále nič. Katarína s Oliverom nechodí, dokonca mám pocit, že ma oveľa menej šikanujú, odkedy si ma „zobral pod ochranné krídla“. Zistila som aj, že ten deviatak je jeho nevlastný brat, a čudujsasvetu, Katarína sa dala dokopy práve s ním. Chvalabohu! S Tomášom sme si tú nehodu vysvetlili, a myslím, že sú z nás konečne priatelia. Takže k Esme sa pripojili Oli a Tom. Fajn. Aspoň nie som sama. Dokonca som plakala oveľa menej. Vždy ma brávali do kina, ale sme len tak doma čumeli na TV.
V posledný novembrový piatok nám triedna oznámila, že v decembri práve naša trieda robí vianočné predstavenie. teda, musical. Všetkým bolo úplne jasné, že ja a Katarína dostaneme hlavné úlohy. Boli sme najlepšie speváčky v triede. Katke dokonale vyhovovalo, že jej úloha je proti mojej. A ešte k tomu do páru dostala Olivera. Perfektné! bude ma s tým už do konca života podpichovať, ach jaj.
Ja som „schytala“ Tomáša, a nacvičovali sme uňho doma. A hoci som si na ňom vážila jeho presnosť (čo sa pri Oliverovi povedať nedalo), raz meškal. Bolo to 18. decembra, dva dni pred premiérou. Myslela som, že zošaliem. Kde trčí! ? Veď je to posledná skúška, potom už len jedna v divadle a ideme na ostro. Zbláznil sa? !
Meškal celú hodinu. Za trest musel zahrať všetky moje repliky tiež. Nech sa naučí chlapec, že nechať babu čakať je zlé!
Celý čas mal akýsi čudný, tajomný výraz. Dokonca mu nevadila ani veta „Sandy, a čo hovoríš na tieto nohavičky? “. Neuveriteľné!
Nechápala som, čo sa deje. Aj na druhý deň ráno bol Oliver v škole nanajvýš... čudný. Aj ostatní sa chovali inak, pošuškávali si len čo ma zbadali. Zvláštne, skonštatovala som. Predvianočný stres robí s ľuďmi divy.
Na poobedňajšej skúške nechýbal nik, a začali sme na čas. Vedela som aj Katkinu rolu, a tak som si pohmkávala aj ja.
Po skúške nám oznámili, že zajtra do školy prísť nemusíme. Super! posledný krát sme si strihli s Tomášom duet, predviedli pusu na líce, a nadšení diváci nám tlieskali. Smiala som sa, pretože mal našpúlené pery, a neuveriteľne mi pripomínal šimpanza. Zrazu do mňa niekto niečo hodil. Do hlavy. Obzrela som sa, a videla som Katarínu, ako sa na mne s ostatnými smeje. Hodila do mňa sáčok s... ani neviem, ako to nazvať. S výkalmi. Úžasné!
, , Poď, “ povedal Tomáš a odviedol ma preč. Vonku bola riadna zima, no moje tečúce slzy ma aj tak pálili.
, , Jess? “ oslovil ma Oliver.
, , Neplač. No tak. Tá krava ti za to nestojí.“
, , Má pravdu, “ pridal sa Tomáš.
Utišovali ma celou cestou domov. A to som mala v ten deň narodeniny. Šťastných 15. Pche.
Celú noc som preplakala, a tak som si ráno maskovala oči mejkapom. Do školy som nešla, chalani prišli po mňa poobede.
Na generálke ma všetci ignorovali, a mne to tak vyhovovalo. rozdali nám šatne, a ja som v tej mojej našla obrovské prekvapenie. Veľká torta s nápisom „všetko naj, Jess! “ a dve velikánske krabice, zabalené do farebných papierov, a previazané stužkami. tak preto tie tajomné výrazy, pomyslela som si, a so širokým úsmevom som vyobjímala a vybozkávala mojich malých anjelikov.
, , Ďakujem, “ to jediné som zo seba dostala.
„Rado sa stalo, “ zaburácali ich hlasy a ja som sa rozosmiala.
„Katarína bude meškať.“ vyhlásil Oliver a v ruke držal mobil. Asi SMS. „Vraj boli na vianočných nákupoch s mojim brachom, a uviazli v zápche. Sneží.“
„Čo? A kto bude hrať Sandy? ? ? “ Pozrela som naňho s obavami. Od tohto muzikálu záležala naša známka z HV a aj z literatúry.
„No, ty predsa vieš tú rolu, nie? “ Pozrel na mňa Tomáš.
„Viem.“ Odpovedala som zdráhavo. tušila som, kam tým mieri. Veľmi dobre vedel, že toho sladkého fešáka vedľa neho milujem. A Sandy sa s ním má bozkávať. Ale, ja som si nepredstavovala prvý bozk takto. Bože, čo mám robiť?
„Tak kde je problém? Olimu to vadiť nebude, či? “ pozrel naňho, a pokračoval: „A Julka ťa môže zastúpiť. Mne je fuk jedno, kto mi vlepí facku“ Vyplazil mi jazyk, priateľsky ma objal, a so slovami „skúste si niečo nacvičiť, ja budem zháňať Katu“ odišiel.
Váhavo som pozrela na Olivera. Usmieval sa. Povzbudivo.
„Bude to fajn. Uvidíš! “ prehlásil, a chytil ma za ruku.
„Už dávno ti chcem niečo povedať, “ povedal, a ja som si spomenula na repliky. Už-už som sa nadychovala, že mu odpoviem Sandynou vetou, ale on pokračoval.
„Veľmi sa mi páčiš. Si krásna, a múdra. Ľúbim ťa.“ Sklopil zrak. Význam tých slov mi dochádzal asi dosť dlho, lebo zvedavo dvihol hlavu a pozrel na mňa. Čakal na odpoveď.
„Jaaa...“ Začala som. Bola som v rozpakoch, a cítila som rumenec na mojej tvári. Stisla som mu ruku pevnejšie, zhlboka sa nadýchla, a pozrela mu do očí.
„Aj ja ťa ľúbim. Od prvého okamihu.“ Tak, a je to vonku. Ani to nebolelo. Ba čo viac, bolo to príjemné. Naklonil sa ku mne, a nežne ma pobozkal na pery. Bol to sladký, dlhý a nežný bozk. môj prvý bozk. Vyrušilo nás iba zvonenie, že sa predstavenie začína.
„Zvládneš to.“ Usmial sa, naposledy ma krátko pobozkal, a vybehol zo šatne. Za pol minúty som sa prezliekla, a vybehla som na pódium. Tomáš na mňa veľavýznamne žmurkol, za čo si zaslúžil frčku. Zasmial sa.
„Nemáš za čo.“ Povedal.
Akože urazene som sa mu obrátila chrbtom. Ale v duchu som sa smiala.
...
Predstavenie sa podarilo, recenzie boli perfektné, a Katarína dokonca stihla poslednú scénu. Nechala som jej to. Bola som dokonale šťastná, a ona mi to nemohla pokaziť.
Z divadla sme odišli ako poslední. Oliver a ja. My. Ruka v ruke sme vyšli von. Malinké, ligotavé snehové vločky vytvorili dlhé, mrazivú pokrývku, všetko okolo bolo biele. Také krásne. A nevinné. Chytil ma za bradu, pritiahol k sebe, a dlho, vášnivo sme sa bozkávali.
„Veselé Vianoce, “ zašepkal mi do vlasov, a ja som cítila pravdivosť tých slov. Tieto Vianoce boli naozaj veselé. Plné lásky. Večné.
V poviedke som čerpala z vlastných zážitkov, použila mená svojich priateľov, a akákoľvek zhoda s inými osobami je náhodná.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
1
mima01
16. 11.novembra 2009 16:22
jééj=D
Napíš svoj komentár