Vošiel som do mojej obľúbenej kaviarne a žmolil v ruke noviny. Zamyslený. Pozdravil som sa ako vždy a ani som nepotreboval povedať, čo si chcem dať. Unavený z dňa som po domácky položil hlavu na stôl a poďakoval za presso, keď mi ho čašník doniesol. Otvoril som noviny a pil z kávy. Samozrejme som musel dodržať svoj kávový rituál. Cukor. Ochutnať. Smotana. Až potom piť. Tak viac cítim rozdiel v chuti medzi stavom pred smotanou a po a pripadá mi, akoby tam bolo viac smotany. Niekto môže namietať, že ide o kakavko, ale ten si môže piť horké žbrndy.
Ako tak sedím a čítam si uvedomím si, že barmanka vyzerá inak. Povstal som a vypleštil oči: "Čo to máš... tam? Čo... teda. Ty? Toto." Barmanka bola tehotná. Čo ma dosť udivovalo, lebo som ju posledné mesiace videl len za pultom a nedohliadol na brucho. Zrazu bolo nafúknuté a ona mi pripadala tak trocha iná.
Do kaviarne prišiel môj duševný príbuzný a rozprávali sme o filozofii pri káve. Potom sme šli do iného podniku a dali si whiskey. Za celú dobu mi dve veci pripadali vrcholne čudné.
1. nemal som ponožky a nohy sa mi spotili. Cítil som sa, akoby som mal gumené topánky a pri tom boli z kože.
2. Všetky ženy som si predstavoval tehotné. Všetky. Ešte aj mamu pri návrate.
Tak práve sedím pri anatomickom atlase a pozerám si, ako to vlastne reálne vyzerá. Presne. Inak to nedostanem z hlavy.
Ono je to totiž... strašne pekné. To je vlastne všetko, čo som chcel. Jaj a... kvantová fyzika padá.... Teória všetkého je znova ďalej vzdialená.
jo, je to pekné Už dávnejšie som bola v jednom obchode na hlavnej v KE a bola tam jedna zákazníčka s bruškom, priam brušiskom. Krásnym. Nemohla som prestať zízať, aj keď som sa snažila.
A keď bola spolužiačka tehotná, musela som sa jej aspoň ukazovákom dotýkať bruška, hoci jej sa to nepáčilo, neviem prečo. Ja si to svoje budem ohmatávať deň-noc.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.