A možno si úľavu nezaslúžim. Sám vo svojich očiach. Preto nespávam. Preto mlčím. Možno je to to pnutie, čo ma ženie dopredu. Únava bez úľavy a tlak bez ventilu.
Dnes som sa zamýšľal znova nad dvoma osobami. Nad Johankou z Arc a Gilles de Rais. Dve postavy z histórie, ktoré spolu súvisia. O Johanke vie každý veľa. O Gilles de Rais... Bretonskom rytierovi a jednom z najmocnejších šľachticov svojej doby, vedia ľudia málo. Zaslúžil sa o zjednotenie Francúzska podporou monarchu (finančnou i vojenskou) a bol Johankynym spolubojovníkom. Keď vojna skončila, Johanku zradili a vydali Britom (kráľ nedbal, aj keď mal možnosť poskytnúť výkupné), a naložili s ňou ako s bosorkou. Gilles de Rais sa po kratšej epizóde tichosti a štúdia náboženstva nevedno prečo dal na bohémsky život. Jeho oslavy boli povestné. Samozrejme to následne napriek značnému majetku vyústilo do dlhov a Gilles sa stal zúfalým. Začal predáva't majetky, ale na prosbu jeho manželky kráľ zakázal aby od neho niekto majetky kupoval. Vtedy sa stretol s chlapíkom menom Prelati... Zúfalý de Rais dostal prísľub hŕb zlata, keď zasvätí svoj život diablovi. Jeho hrad sa zmenil na obrovské alchymistické laboratórium. No a potom začali ľudské obete. Prelati tvrdil, že má vlastného démona menom Barron. Ten si vyžadoval obete.
Nuž... nasledovalo znásilňovanie, vraždenie a zohavovanie malých detí (tie činnosti šli v rôznych poradiach) a iné radôstky. Možno by to bolo aj prešlo, keby zachvátený vlastnou veľkosťou de Rais nenapadol istého cirkevného hodnostára... a dal ho zakovať do železa. To odštartovalo cirkevné súdy... Hlavnými bodmi žalobcov bolo ale skôr rúhanie sa voči bohu a nerešpektovanie autority cirkvy, ako ohavné vraždy, ktoré sa diali (tie boli medzi poslednými bodmi... vlastne okrajové... aj keď neostali neprehliadnuté). A Gilles de Rais odvisol na lane (po pár dňoch mučenia). Čo sa týka pána Prelatiho... dostal milosť. Doteraz nie sú jasné okolnosti.
Osobne si myslím, že takéto prípady sú... rozhodne... poľutovaniahodné, ALE je to len prejavom infekcie, ktorá vyhnisala na povrch. Nikomu nevadí choroba, kým nieje viditeľná. Sú rôzne verzie toho, čo sa vlastne stalo. Sú aj hlasy, čo tvrdia, že bol nevinný a niekto sa chcel zmocniť jeho majetku. Je ale jedno čo sa stalo... z akej strany. Stalo sa niečo... skrz čo sa prejavilo, čím vtedajší svet vlastne bol. Rovnako je to i teraz. A vždy keď je kríza. Kríza ekonomiky, kríza práva, kríza náboženstva, kríza morálky, individuálna kríza, skupinová kríza... Ľudia radi hľadajú vinníkov, aby prestalo pnutie... aby prestala neistota, pochybnosti. Ľudia majú radi jednoznačné odpovede a obetných baránkov... aby zmizlo pnutie. Aby mohli ísť pokojne spať, aby sa mohli vyplakať, alebo hnevať.
Čo ak napriek tomu, že sme všetci slobodnými bytosťami (alebo sa tak vidíme), sme zodpovední za svoje činy, ako aj za všetky hriechy vrahov zlodejov a sexuálnych násilníkov? Áno samozrejme, žiaden súd nás netrestá za volenie si ľahších ciest, výhovoriek a za tendenciu obetovať miesto seba iných... ale keď je po všetkom, nieje jedno, či ideme do väzenia, alebo sa stáva prostredie okolo nás takým neznesiteľným, že je to sťaby sme vo väzení boli všetci?
Úľava. niekedy mám pocit, že za všetko môže hľadanie úľavy miesto hľadania riešení...
A niekedy robím presne to čo ostatní. Chcem s tým prestať, ale únava ma začína znova zmáhať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
24. 6.júna 2013 17:40
ja by som povedal, ze nie niekedy, ale skoro vzdy ludia uprednostnia kratkodobu ulavu pred dlhodobym riesenim
Napíš svoj komentár