Zobudil sa ráno a premýšľal, či sa mu to len snívalo, alebo či sa naozaj stalo to, čo si myslel. Jeho najhoršie obavy sa však potvrdili. V izbe bol sám. Hlava ho bolela a sám sa divil, že jeho posteľ nie je plná zvratkov. Pomaly sa prevalil na druhý bok a pozrel sa smerom ku dverám. Práve v tej chvíli sa dvere otvorili. Na chvíľu si snáď aj myslel, že vojde ona a aj keď bude mať na tvári síce trochu mrzutý výraz, tak sa po chvíľke ospravedlňovania privinie k nemu na posteli a v spoločnom objatí ešte raz prežijú výlet do sveta snov. Ale vošiel len on. Podišiel k stoličke a pomaly sa začal obliekať. Snáď aj on dúfal, že to bol len nepríjemný sen, ale bola by to príliš veľká náhoda. On sa opäť prevalil na druhý bok a začal rozmýšľať, čo sa vlastne včera stalo a prečo teraz neleží v náručí svojho dievčaťa. Do baru prišiel ešte s ňou. Bol dlhší čas preč a v tomto bare po celý ten čas nebol a predtým sem chodieval takmer pravidelne. Spolu došli k pultu a objednali si pivo. Usadili sa a do baru začali prichádzať starí známi. Pili veľa druhov rôznofarebného alkoholu. Čo bolo ďalej? Mal okno. A naraz sa mu všetko postupne začalo vynárať. Tanec, opäť alkohol, ale vtedy s ňou ešte bol. Potom cesta na záchod. Naraz mu to všetko došlo, myšlienky sa spojili a on si uvedomil, ako veľmi jej ublížil. Pozrel sa naňho a on len mlčky prikývol. Vedel, aké myšlienky trápia jeho kamaráta, ktorý ležal na posteli. „Tak, ja už asi pôjdem.“ povedal do toho dusného ticha. Smutne sa naňho zahľadel, a tušil, že spomienka na včerajší večer a túto noc len tak ľahko nevybledne. Cítil sa nepríjemne pod jeho pohľadom, a tak otvoril dvere a pomaly chcel vyjsť z izby. Vo dverách sa ešte zastavil. „Sorry kámo.“ povedal, aj keď vedel, že by mal snáď radšej mlčať. Ešte raz sa mu pozrel do tváre a vyčítal z nej, že on nie je ten pravý, ktorému sa má ospravedlniť. Vedel, že je to ona, ktorá by potrebovala počuť prepáč. Zatvoril dvere a nechal ho samého so svojimi myšlienkami. Prešiel chodbou, pomaly si obúval členkové deravé číny a pritom premýšľal, či sa to včera muselo tak zvrhnúť. Tiež ju ľúbil a neraz jej to dal najavo. Chcel mu ju prevziať kým bol preč, ale ona vždy ľúbila len jeho. Teraz vedel, že u nej zostane veľmi dlho zafixovaný ako sviniar. Vstal, otvoril vchodové dvere a pomaly kráčal dole schodmi. Z dvanásteho poschodia je to celkom pekná prechádzka a on dúfal, že bude môcť v kľude o všetkom pouvažovať.
Jeho kamarát, alebo respektíve skôr priateľ, naďalej ležal v posteli. Bol tu sám v celom byte. Vedel, že tu mal byť dnes s ňou, že jej to sľúbil a že sľub nesplnil. Pamätá sa ako jej povedal, že mu to je jedno a že ak sa nebaví, tak môže ísť domov. Pusa, ktorú mu dala keď odchádzala, chutila slano a z očí jej tiekli čierne slzy. Vybehla von a on sa za ňou ani len neobzrel. A pritom ju miloval. Vedel, prečo chcela spať uňho. A on ju zas neprivinul pod svoje ochranné krídla, ktoré jej mohol poskytnúť. Kto mal vedieť ako sa to včera vyvinie? Dnes ľutoval, že vôbec šli von. Keby tak dal na jej slová a kúpil by radšej fľašu vína a šli by domov. Teraz by boli spolu. Pozrel na hodinky. Bolo za päť pol dvanástej. Uvedomil si, že práve teraz ona zažíva doma peklo. Dospel k rozhodnutiu, rýchlo sa vyhrabal z perín a obliekol sa. Zobral z poličky mobil. Kľúče a peňaženku. V takmer prázdnej chodbe bez nábytku si rýchlo obúval a šnuroval steely. Vybehol z bytu, zatvoril dvere a privolal si výťah.
Zatvorili sa za ním dvere izby a on si so spokojným výrazom na tvári ľahol na posteľ a premýšľal, ako by mohol upraviť to, čo dnes videl, tak aby to zaujalo aj rodičov. Neuvedomoval si, že jej tým ublíži. Bolo to preňho úplne prirodzené, že on, ako starší brat má voči nej právomoc si o nej domýšľať veci, a to pravda preto, lebo mal viac skúseností a už prežil jej vek. Spomínal na tie pochabé roky svojho života. Podľa neho nedorastená osemnástka. Dnes by sa už nikdy nedal dokopy s tými primitívnymi kamarátmi s ktorými vtedy trávil čas a ktorých aj teraz niekedy vidí ísť spoločne do baru. Nikam to nedotiahli. On sa ju len snaží chrániť predtým, aby raz neľutovala tak, ako on teraz, že dokázal tak prosto tráviť čas. Že nemal na práci nič iné ako sedieť v bare s kamarátmi a piť pivo, alebo ísť na koncert, kde si nepočuť vlastného slova a skákať ako šialený. On jej teoreticky pomáha. Aj tak raz oľutuje, že sa stretáva s tými ľuďmi. Že s nimi dokáže hodiny a kecať o ničom, a že to sú už teraz stratené roky jej života. Kedy konečne pochopí, že sa jej snaží pomôcť? O rok? O dva? . Bolo mu to vlastne jedno. Veril, že keď jej to bude dávať najavo vždy, keď na to bude príležitosť, tak jej to konečne dôjde. Kiežby on mal kedysi takého veľkého, dobrého brata, ktorý by mu toto dennodenne prízvukoval. Teraz by mu ďakoval. Veril, že aj ona mu raz bude ďakovať. Veď on ju predsa má rád a chce jej len pomôcť. Ona to raz pochopí. Pochopí, že priateľstvo nie je ešte pre osemnásťročných ľudí stále. Že tých ľudí, s ktorými sa teraz stretáva, raz pošle preč zo svojho života a nikdy viac s nimi neprehovorí. A ak aj hej, tak sa bude veľmi musieť premáhať, aby im nevyškriabala oči. Aj jemu sa to stalo. Vtedy ich mal chuť zabiť. Pochopil, že sú to len primitívi, ktorý si nezaslúžia jeho pozornosť. Sám seba videl ako niečo výnimočné. Niečo, čo by sa nemalo dávať dokopy so spodinou, ktorá horko-ťažko dokončí strednú školu. A ešte aby ho táto spodina kritizovala. To nie. On je predsa niečo viac. Gymnazista. Prijatý na vysokú školu. Zmaturoval dokonca s vyznamenaním. A ona? Už v takom ranom veku viackrát na polícii. Za to môžu tí jej kamaráti. Nikdy sa mu nezdali. Dokonca aj tí jeho bývalí takzvaní kamaráti vyzerali normálnejšie ako títo. Nafarbené vlasy, najlepšie na červeno, vystrihané číro, vybíjané opasky, roztrhané topánky...Pijú, húlia a ona isto s nimi. Musí to už konečne dokázať rodičom, aby jej konečne niečo povedali. Možno si potom všimnú, aký je on úžasný syn. Možno nepomáha moc doma, ale to im predsa nemôže vadiť. Ani že na nich občas kričí. Mali by byť hrdí, že si vie prejaviť názor aj pred staršími. Áno, musí konečne nejakým úskokom dokázať, aká je ona zlá a on dobrý. Veď nechodí domov opitý, zhúlený ba ani sfetovaný tak, ako ona každý víkend. A nikdy nemal opletačky s políciou. Zajtra, zajtra sa bude musieť s ňou vážne porozprávať. Najlepšie v prítomnosti rodičov. S touto myšlienkou sa mu konečne podarilo uvoľniť sa a zaspať.
Prebrala sa okolo jedenástej a chvíľku jej trvalo, kým prišla na to, prečo sa cíti tak nanič. Zobudilo ju klopanie na dvere a maminin hlas, ktorý na ňu kričal, že už by možno bol čas vstávať. Ktovie prečo znel zase namrzene. „Už som hore.“ odpovedala skoro automaticky a pozrela sa na obliečku od vankúša, ktorá sa za noc zmenila z bielej na melírovanú. Bola smutná. Stále nemohla uveriť tomu čo včera večer zažila. Rozmýšľala, čo asi robí a ako sa cíti. Stále ho ľúbila. Nemohla si pomôcť. Chýbal jej. Túžila po jeho milujúcom náručí. Nechcela veriť tomu, že by to dokázal za jeden večer tak jednoducho skončiť. Zdola počula rozhovor rodičov s ním. Trochu ju striaslo pri jeho najnovšom výmysle. Počula to až do izby. Asi to bol zámer aby jeho skvostnú myšlienku bolo počuť. Rozmýšľala, že čo ju ešte čaká v tejto domácnosti, ale to už počula kroky na schodoch. Vedela, že budú smerovať do jej izby, ale bolo jej to celkom jedno. Bolo jej jedno, že má po celej tvári rozmazaný make-up. Na ničom už nezáležalo. Tušila, že sa blíži koniec všetkého, v čo doteraz verila. Vždy sa snažila byť ku každému spravodlivá, ale už prišla na to, že takto to v živote asi nepôjde. Asi si treba vyjadriť svoj názor, ale dnes sa jej to nepodarí. Je moc smutná a vyzerá veľmi biedne na to aby jej niekto uveril. Asi by si mysleli, že má ešte dojazdy zo včera, alebo že sa snaží upriamiť pozornosť na niekoho iného. Pokladali by ju za bláznivú osemnásť ročnú babu. Už teraz vedela, že najlepšie bude priznať aj to, čo nie je pravda. Necítila sa na to aby sa s niekým dohadovala., hádala, či aby niekomu líčila, čo ju vlastne trápi. Vhŕkli jej do očí slzy. Vtedy sa otvorili dvere na jej izbe. Vošiel celý sprievod. Troch ľudí. Všetci sa tvárili nadmieru vážne. Ona sa prikryla perinou ešte trochu viac. Trčala jej z nej iba hlava. Jediná mala v očiach slzy ona, a jediná v celej miestnosti sa usmievala. Pohľadom prešla z otca na mamu, a nakoniec spočinula na chvíľu pohľadom na ňom. Keď si ich prehliadla pozornejšie, zistila, že otec v ruke drží použitú infekčnú striekačku a konečne pochopila, na čo on narážal, keď pred chvíľou rodičom hovoril, že toto jej včera vypadlo. Rozmýšľala odkiaľ ju asi vzal? Na spýtavé pohľady rodičov, ktorí si všimli, že sa pozerá na striekačku, odpovedala ešte širším úsmevom. Hľadeli na ňu neveriacky a ona sa im smiala do tvárí. Ako môžu byť tak sprostí? Ako môžu veriť všetkému, čo im povie? Pozrela sa na neho a dosť ju prekvapilo, že prísny výraz jeho tváre sa nemení. Otec s ním podišli ešte bližšie k posteli a mama, ktorej výraz zmäkol, otvárala okno aby dnu pustila trochu čerstvého vzduchu. Ona dúfala, že jej vtedy uverila. Už dávnejšie jej vravela, že on je blázon, a že možno nie všetko čo hovorí je pravda. Otec na ňu pozeral s nezmeneným výrazom v tvári. Trochu viac si pritiahla perinu. Až k očiam. Snáď verila, že to tak bude jednoduchšie a rýchlejšie jej dajú pokoj. Čerstvý vzduch ju príjemne chladil na uslzených lícach. Otec sa jej prizeral so znechutením. Nevedel pochopiť, ako to mohla robiť po tom, čo všetko jej za života obetoval. Čo všetko jej dal a akou láskou ju zahŕňal. Ešte keď bola malá. Spomínal na tie časy, ktoré sú dávno preč. A už nikdy sa nevrátia. Chcel sa jej to spýtať, ale v očiach sa mu počas premýšľania začínal miesto znechutenia odzrkadlovať vnútorný žiaľ, ktorý tam naposledy videla na pohrebe otcovho najlepšieho kamaráta. Ešte chvíľu na ňu pozeral. Cítila na sebe jeho pohľad, ale ona už pozerala na neho, na svojho brata. Mala chuť ho zabiť. Vedela, že pre otca, ktorého ľúbila a snažila sa aby ju mal vždy za čo pochváliť, skončila. Nenávidela svojho brata z celej svojej duše. Z jej pohľadu to asi vycítil pretože cúvol otočil sa a vyšiel z jej izby. Potešilo ju to, pretože v jeho očiach konečne zbadala to čo tam chcela vidieť už od malička, keď ju bil a psychicky týral. Bol tam strach a ona ho veľmi jasne videla. Otec ho nasledoval, len čo sa ich pohľady posledný krát stretli. Bolo to zbohom, ktoré jej dával. Už nikdy sa spolu nebudú môcť rozprávať ako predtým. Mala poslednú možnosť vyskočiť z postele a chytiť ho za ruku, povedať mu o čo sa tu jedná. Avšak ako sa vzďaľoval, krok po kroku o túto poslednú možnosť prichádzala. Dúfala, že pravda raz vyjde najavo, a že potom jej odpustia. Mamina ich nasledovala a so zle skrývanou bolesťou sa na ňu usmiala. Dvere na izbe sa zatvorili a ona zostala sama. Mohla premýšľať tak dlho, ako chcela. Zdalo sa jej, že tu je už odpísaná, že jej povedia, že môže ísť. Nenávidela ho! Nechcela ho už nikdy v živote vidieť. Vedela, čo musí spraviť. Okno mala otvorené, takže už stačilo len napísať list. Vstala z postele obliekla si nohavice, tričko, mikinu a sadla k stolu. Napísala list. Bol stručný. Nemala prečo v ňom rozpisovať detaily. Ak uveria, tak uveria aj tomu čo tam je. Obula si topánky a obliekla bundu. Vzala batoh položený pod stolom a bez rozmýšľania prešla k oknu.
Kráčal dole schodmi a premýšľal, ako ju mohli takto raniť. Prečo len včera tak veľa pili? Vedeli, že to nemá rada a on vedel, že dnešná noc mala patriť im. Bolo mu to ľúto a preklínal sa za to. Nebude sa jej môcť ešte dlho ukázať na oči. Ako prechádzal medzi siedmim a ôsmym poschodím, otvorili sa na jednom z bytov dvere.
Práve vtedy vybehol z výťahu a utekal na autobus. Mal nepríjemný pocit, že ho nestihne. Od zastávky ho delilo asi päťdesiat metrov a jedna štvorprúdová cesta. Autobus už prichádzal. Mama mu vždy vravela, nech sa poriadne popozerá na obe strany, keď cez ňu bude chcieť prejsť. Rozmýšľal nad ňou a zabudol sa pozrieť. Nevidel ho. A ani nemohol. Šlo priveľmi rýchlo. Posledný jeho pohľad na svet mu teda neskazilo nič, len začul nepríjemné kvílenie gúm. Myslel na ňu. Miloval ju a chcel jej to povedať, nikdy sa to už však nedozvie. Chcel s ňou utiecť. Už neujdú nikam. Náraz nemohol vnímať, ba dokonca ani cítiť.
Rovno z jej izby vošiel do svojej. Už vedel, prečo sa s ním nikdy nerozpráva. Už ho nemá rada a nikdy ho mať rada nebude. Už vedel že jej svojimi klamstvami ubližoval a nič iné, len ubližoval. Aj keď nemohla tušiť, že jej z hĺbky duše závidel jej priateľov, a že všetko robí iba preto, že ju má rád. Za všetko hovoril posledný pohľad, ktorým ho obdarovala. Nemohla tušiť, že ho vezme tak doslova. Dnes sa nenávidel za to, že dokázal o nej klamať. Už vedel, že to robil len pre vlastný úžitok. Ale viac mu bolo ľúto, že svoju poslednú dávku vystriekal len tak von oknom a že si ju teraz nemôže pichnúť, pretože naňho začínal dopadať absťák. cítil, že jeho život viac tu, už nemá cenu. Prišiel k písaciemu stolu a začal písať list. Napísal v ňom o všetkom. Aký bol a komu tým ublížil. Na konci listu napísal „Mám ju rád. Povedzte jej to prosím. Spravil som to pre jej dobro“.
Podišiel k oknu a otvoril ho. Postavil sa na parapetu a bez akéhokoľvek premýšľania skočil hlavou nadol.
Z bytu vychádzali nabití chlapi. To by ho až tak netrápilo, ale všetci, bolo ich päť, mali vyholené hlavy. Náckovia, preletelo mu hlavou a rozutekal sa dole schodmi. Na druhom schode sa však potkol a preletel dole celými schodmi. Nevedel, že to bude jeho posledné potknutie v živote a aj posledný pád. Myslel na ňu, túžil potom ospravedlniť sa jej, objať ju.
Pri dopade na betónovú dlážku, odhliadnuc od toho, že si rozbil hlavu, si zlomil aj väz.
Stála na parapete a vychutnávala zimné slnko. Svietilo jej do tváre a dávalo jej nádej na pekný deň a nový život. Sním. Nevedela sa dočkať, kedy ho pobozká. Zrazu sa zo susednej, teda bratovej izby ozval srdcervúci výkrik. Zišla späť do izby a podišla k dverám. Tušila, čo sa stalo ale nechcela tomu veriť. Nemohla to byť pravda, ale zvuky, ktoré počula zo susednej izby ju v tom utvrdzovali. Otvorila dvere a vyšla z izby. Plač na chodbe bol silnejší. Už si tým bola istá. Prievan jej za chrbtom zabuchol dvere. Pozrela do jeho izby a videla otvorené okno, pri ktorom plakala jej mama aj otec. Prešla k nim a s plačom ich objala. Otec držal v ruke list napísaný jeho rukou. Pod oknom ho uvidela. Myslela, že to pre ňu bude šťastný okamih, ale teraz si uvedomila, že to tak nie je. Ľutovala každé preklínanie ktorým ho obdarila. Každý nenávistný pohľad a najmä ten posledný. Kukučkové hodiny zavesené na stene v jeho izbe odbili pol.
On, jej brat , On, jej frajer a aj On, ktorý s ním dnes spal, už boli mŕtvi. Asi minútu. A ona sa to čoskoro mala dozvedieť.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sleepwalker9
26. 4.apríla 2009 12:56
Vau. Dobrá práca
Napíš svoj komentár