Takisto ako každý utorok za posledné dva roky, aj dnes presne o pol šiestej vkročil do dverí najväčšej plavárne v meste. Na pravom pleci mal zavesený batoh značky NIKE. Keby ste sa pozreli zblízka, možno by ste si všimli, že je nový.
Hugo totiž dúfa, že dnes sa mu podarí opäť ju zazrieť. Chodí sem už dva roky len kvôli tomu aby ju videl. Volala sa Anička, ale za priezvysko chcela bufetárka Soňa až štvormiestnu sumu a Hugo predsa nevyvalí liter za niečo, čo ako dúfa, sa mu podarí získať jeho šarmom. Tí, čo Huga poznali osobne vedeli, že je to viac ako nemožné, pretože Hugo žiadny šarm nemal.
A Anička minulý týždeň z neznámych príčin neprišla v dohodnutý (vlastne nedohodnutý) čas na už vyše dva roky trvajúce stretnutia (pravda len jednostranné). Hugo netušil, čo sa mohlo stať, pretože predtým vždy prišla. Ani raz za dva roky nechýbala. Takže Hugo si tým lámal svoju hlavu, zatiaľ čo sa vyzúval, a odoberal sa do šatne.
V šatni ho privítala známa chlórová vôňa, ktorú s pôžitkom vdýchol a srdce mu prestalo tak veľmi biť. Tušil, že dnes sa stane niečo, čo isto nečakal, a že sa mu podarí sa jej konečne prihovoriť. Už by bolo na čase, pomyslel si a v duchu prepočítaval, čo všetko by si mohol kúpiť miesto pernamentiek na plaváreň. Minimálne dva sudy piva alebo aspoň jednu prekrásnu a hlavne dlhú noc v bordeli. Ale dnes, keď vkročil do šatne vedel, že to niečo zmení jeho život, a až sa spotil pri predstave, aká by to mohla byť príjemná zmena.
Sex mal naposledy na vysokej škole s Bertou, ktorá už vtedy vážila viac ako on teraz. Ani nevedel, že či o tom ona vedela, pretože bola opitá na mol a zatiaľ čo si on užíval, ona spokojne spala. A samozrejme sex s nafukovacou Ančou za sex nepokladal, aj keď ho mával pravidelne.
„Dobrý večer Hugo.“ S úsmevom ho privítala známa šatniarka, a brala od neho pernamentku, ktorú strčila do poličky s číslom 69 a zároveň odtiaľ vytiahla kľúče s tým istým číslom. „Prišli ste sa pozrieť na súťaž? “ opýtala sa ho a keď si všimla, že sa tvári nechápavo, dodala: „ V skoku z mostíka.“
„ To je dnes? Myslel som, že až budúci týždeň.“ Bol z toho sklamaný, doslova zdrvený. Tešil sa, že svojím trojitým saltom, ktoré si chcel za týždeň nacvičiť, spraví na Aničku dojem, že si ho možno konečne všimne. Osud sa však asi rozhodol, že sa ním nepekne zahrá a prekazí mu plány. „Ja... chcel som sa prihlásiť.“
„Ale veď prezentácia pretekárov práve prebieha a súťaž začína až o pol hodiny.“ Usmiala sa naňho a dodala: „Inak, nevedela som, že skáčete z mostíka.“
„No vidíte“, odpovedal Hugo: „Nikdy neviete, čím vás ľudia prekvapia.“ A odchádzal od nej s kľúčikom od skrinky v ruke, a potil sa trikrát viac, ako keď vstúpil do šatne. Cestou si sám pre seba zamrmlal: „Niekedy ľudia nevedia, ani čím prekvapia sami seba“.
Prišiel ku skrinke s číslom 69, otvoril ju a začal sa vyzliekať. Samozrejme chrbtom k šatniarke. Vždy mal pocit, že ho špehuje a s tým, čo mal medzi nohami sa nechcel nikomu pochváliť. Možno len Aničke, o ktorej bol presvedčený, že ešte v živote nevidela penis, takže sa mu nevysmeje keď ho uvidí nahého. Aj keď možno radšej zhasne svetlo keď sa s ňou bude milovať prvý krát.
Zo značkového batohu si vytiahol igelitovú tašku, taktiež značkovú, TESCO a z nej vytiahol uterák a plavky. Plavky boli takisto značky NIKE, ale „fajku“ mali atypicky cez celú prednú časť. Chcel s tým Aničke naznačiť svoje zámery.
Keď bol oblečený a navoňaný dezodorantom ADIDAS a keď zamkol skrinku, mohol ísť konečne do bazéna. Zo zásady sa pred vstupom do bazéna nesprchoval, pretože to pokladal za zbytočné, takisto ako pokladal za zbytočné chodievať na malú potrebu. Veď predsa v tom množstve vody sa jeho moč stratí. Opäť sa usmial ale rýchlo na to prestal myslieť lebo plavky mu začínali byť úzke.
Totiž, okrem toho že Hugo bol starý mládenec, viac menej panic, bez sexu takmer celý život, bol to aj perverzák najhrubšieho zrna. Vzrušovalo ho, keď mohol pozorovať z balkóna, ako mačky robia svoje potreby v parku a to, aké je príjemné vysrať sa mimo záchoda. Takže viete snáď čo mám na mysli keď o ňom hovorím. Kebyže si bol istý, že tým zapôsobí na Aničku, bez okolkov by spravil do bazéna aj veľkú potrebu a ešte by pritom prežil podľa všetkého najväčší orgazmus svojho doterajšieho života.
Rýchlo sa teda ponáhľal do bazéna, kde si odplával jednu dĺžku, teda päťdesiat metrov. Celkom sa pri tom upachtil, a keď liezol po rebríku z bazéna, tak sa mu zľahka zahmlilo pred očami. Smeroval priamo k plavčíkom, ktorí mali na starosti zápis do súťaže. Poväčšine pri nich stáli mladí muži s vyšportovanými postavami a Hugo tiež hrdo vtiahol brucho a napol svoju nevyšportovanú hruď. Okolo šla partia mladých dievčat a on sa na ne, podľa jeho názoru, sympaticky usmial, ale smiech ktorý sa ozval, keď dievčatá prešli, ho našťastie vyviedol z omylu,
„Meno? “ ozval sa pred ním hla plavčíka, ktorý ho vyrušil z úvah o pekných nahých dievčatách.
„ Hugo Gustý“ odpovedal.
„Vek? “ pýtal sa plavčík ďalej a bolo mu ťažko rozumieť, pretože nad menom vyprskol smiechom, ktorý zamaskoval kýchnutím.
„Štyridsaťjeden“ odpovedal Hugo trochu namosúrene, pretože plavčík zamaskoval smiech dosť zle.
„Ste si istý, že chcete súťažiť? Viete, táto súťaž je predsa len pre zdatnejšie osoby. Nieže by som vás chcel podceňovať.“ Dodal a usmial sa naňho úsmevom, ktorý jeho hovoril presný opak.
Hugo len krátko prikývol. Bál sa výšok, keď ho pred pádom nechránilo aspoň zábradlie. Pozrel sa ponad plavčíka na päť metrov vysoký skokanský mostík, z ktorého práve skákal nejaký skokan, ktorý sa dokonca odrazil od laminátovej dosky, spravil vo vzduchu dvojité salto, a ladnou šípkou dopadol do vody.
„V poriadku pane, len nám tu podpíšte, že na mostík idete na vlastné nebezpečenstvo, a že od nás v prípade zranenia nebudete žiadať nijakú úhradu.“ Hugo sa pozrel na papier, a chystal sa povedať, že to nepodpíše a že odstupuje, ale v tej chvíli ju uvidel. Anička. Kráčala priamo k nim a a asi sa chcela prihlásiť do súťaže, pretože sa postavila za Huga. Hugo bez zaváhania zobral papier, a tak , aby si ho Anička mohla dobre obzrieť, ho podpísal.
„ Pane, máte poradové číslo jedenásť. Veľa šťastia:“ usmial sa na neho plavčík, a opäť v tom bol náznak irónie, ktorý Hugo ale ignoroval, pretože sa plne sústredil na to čo sa chystal spraviť. Keď sa otočil a uvidel Aničku, usmial sa tým najsympatickejším úsmevom, aký sa mu podarilo vytvoriť a vykoktal. „Ve, veľa šťastia.“
„Aj vám.“ Odpovedala Anička a obdarila ho tým najkrajším úsmevom aký kedy v živote videl. Mal pocit, že v tom úsmeve sa skrýva niečo viac. Niečo, čo vedeli len oni dvaja. Ako odchádzal k lavičke, kde sedeli ostatní súťažiaci, premietala sa mu pred očami jeho šťastná budúcnosť po boku s Aničkou.
Anička bola pri plavčíkoch dlhšie ako Hugo, ale veď sa nie je čomu diviť. Také pekné dievča...Rozprávala sa s plavčíkmi, potom sa zasmiala podala im ruku a odišla usmievajúc sa. Za Aničkou už v rade nestál nikto, a tak mohla začať súťaž. Každý mal tri pokusy. Bodovo ich ohodnotila odborná porota. Skladala sa z piatich členov a súťažiaci mohli dostať známky od jedna do desať.
Jedenásť súťažiacich už predviedlo svoje saltá a šípičky a Hugo si musel priznať, že to, že sa prihlásil do tejto súťaže, bola najväčšia chyba jeho života. Ale vzdať sa nemienil. Nie. To by bola ešte väčšia potupa ako sa strápniť. Z toho vyplýva aký je Hugo hlúpy.
„Číslo jedenásť, prosím na mostík! “ ozvalo sa z ampliónu. Hugo vstal. Prišiel k mostíku vysokému päť metrov. Začali sa mu triasť kolená. Po rebríku ledva vyšplhal. Modrá doska za ním mu pripadala ako most cez rieku Stix. Podišiel na koniec dosky a cestou musel privrieť oči, pretože sa bál výšok. Na konci dosky zastal. Pozrel sa dole a zašepkal: „No do riti! “. V tej chvíli sa mu zatočila hlava a on sa odrazil od dosky smerom k bazénu. Predtým pozoroval ostatných skokanov, takže tak ako oni, oj on držal najprv ruky pri tele, a až po asi sekundovom lete ich vystrel. Pred skokom sa zabudol nadýchnuť. Po dopade do vody sa teda začal trochu dusiť, ale po pár sekundách úspešne našiel hladinu.
„Pfááá“ nahlas sa nadýchol keď sa vynoril nad hladinu a začul potlesk. Ľudia na tribúnach stáli a tlieskali mu.
Z amplióna sa ozvalo: Salto s bočnou otočkou o tristošesťdesiat stupňov. Poprosím body.“ Hugo doplával k rebríku z bazéna a sadol si na lavičku. Triasol sa od hlavy po päty a zahmlievalo sa mu pred očami. Pozrel sa na tabuľu s bodmi a uvedomil si, že je momentálne prvý. Nemohol tomu uveriť. Pretrel si oči a pozrel sa ešte raz a potom ešte raz, ale bolo to tak. Zatiaľ viedol. Šťastný pocit sa mu rozlieval po duši a usmial sa na Aničku. Odpovedala mu tajomným úsmevom, z ktorého nevedel Hugo vylúštiť nič iné, ako to, že sa jej páči.
„Číslo dvanásť, prosím na mostík! “ opäť sa ozvalo z ampliónu, a tak sa Anička vybrala na mostík. Šlo jej to o dosť ľahšie ako Hugovi. Ladne sa vyšplhala po rebríku. Hugo s láskou sledoval jej krásne stehná, ale hlavne vlniaci sa okrúhly zadoček. Síce by ju radšej sledoval z predu, ale technicky to nebolo momentálne možné. Bez najmenšieho zaváhania prešla po mostíku, na konci sa odrazila a ladným dvojitým saltom skočila do vody. Potlesk sa s Hugovým nedal ani porovnať. Dokonca aj porota sa zhodla. Päťdesiat bodov si Anička zaslúžila nielen postavou, ale aj perfektne predvedeným skokom.
„Začína sa druhé kolo. Číslo jedna na mostík.“ Povedal plavčík do mikrofónu a druhé kolo začínalo. Prebehlo rovnako ako prvé, len niektoré skoky sa opakovali.
Hugo sa konečne podarilo nadviazať rozhovor s Aničkou. „Perfektný skok! “ pochválil ju keď si k nemu prisadla a on sa pri tom trochu začervenal. „Dákujém“ odpovedala Anička s trochu čudným prízvukom a pokračovala: „Áááj ten vaš sa mi pačíííl.“
„Ďakujem veľmi pekne“ začervenal sa Hugo a pomyslel si, že je najvyšší čas, aby sa navzájom predstavili. „Ja som Hugo“ predstavil sa jej a natiahol k nej ruku. „Jááá som Aneškááá, šo ma piču na ješkááá“ usmiala sa naňho a dala mu bez varovania pusu na líce. Potom dodala: „To je taky ftíííp.“
Hugo si Aničku presne takto predstavoval. Ako drsnú ženu, ktorá sa mu bude vždy vrhať k nohám a plniť aj tie jeho najperverznejšie priania. Teda až na to že sa volá Anežka ale veď na tom prd záleží, pomyslel si.
Spoločne spolu konverzovali, až kým sa neozval amplión: „ Číslo jedenásť, prosím na mostík“. Hugo sa teda plný šťastia a sebavedomia odobral k mostíku. Nohy sa mu už netriasli a po rebríku vybehol ako jeleň. Teda aspoň on bol toho názoru. Svižne prebehol po doske, jemne sa odrazil a letel. Aj tento krát sa pokúsil spraviť salto s otočkou, avšak chcel mať pri tom aj roznožené nohy.
„Pleeeeeesk! “ ako výstrel z pušky znelo, keď Hugov trochu väčší zadok a stehná dopadli celou plochou na vodnú hladinu. „Aáááááu, kurvaááá“ ozvalo sa pre zmenu, keď sa vynoril na hladinu Hugo. Stále nadávajúc plával k rebríku. Vyliezol von z vody. „Oóóóch“ ozvalo sa celou plavárňou, keď ľudia na Hugových stehnách zbadali dva pľuzgiere veľké ako ruka. Hugo to však ignoroval a šiel si sadnúť k Anežke. Za druhý skok dostal len dvadsať bodov. Stačilo mu to momentálne na druhé miesto.
Anežka ho potľapkala po ramene a zašepkala: „Mnéé sa to lubiló, uš davno sóm sa ták nenasmalá.“ , a bez varovania mu dala ďalšiu pusu na líce a pokračovala: „tám ti radú, nabuducé sa viác odrás“. Žmurkla na neho, odišla k mostíku a cestou provokatívne vrtela zadkom.
Jej skok opäť nemal žiadnu chybu. Mala na svojom účte už sto bodov. Hugo sa teda rozhodol, že jej radu využije v ďalšom kole. Kým prišiel Hugo na rad, rozprávali sa o všeličom. Prišla na pretras aj téma sex, a Hugo sa dozvedel, že Anežka je presne taká akú si ju predstavoval. Rozumeli si natoľko (aspoň podľa Huga), že mal pocit akoby sa poznali už celé roky. Vo všetkom sa zhodli. Dokonca si dohodli schôdzku na dnes večer.
A tak prichádzal Hugo k mostíku posilnený presvedčením, že ak mu vyjde aj tento skok, tak sa mu večer splní sen, o ktorom už dlho sníva. Vyšplhal sa na mostík a tam sa zhlboka nadýchol.
Premietol si celý skok v hlave a začal bežať po odrazovej doske. Všetko sa mu zdalo ako v spomalenom filme. V polovici dosky sa s plnej sily odrazil, pretože tak mu kázala Anežka. Po odraze dopadol presne na koniec dosky. Tá ho vyhodila asi o dva metre vyššie. Začal počítať saltá. Prvý bazén, druhý bazén, tretí bazén, štvrtý bazén... Pri piatom salte sa mu zdalo že mu to nejako nevyjde šípičkou do bazéna. A na konci šiesteho salta videl vo svojej mysli len veľké hovno.
„Pleeeeeesk“ výstrel doslova ako z dela sa rozozvučal celou plavárňou, keď Hugo Gustý dopadol celou plochou svojho veľkého brucha na hladinu bazéna. Tento zvuk bol sprevádzaný aj grafickými prvkami v červenej. Od miesta dopadu na všetky strany leteli Hugove vnútornosti, a krv robila vo vode čoraz väčší fľak.
Vtedy sa rozozvučal po celej plavárni hysterický rev a plač. Hugove telo sa pomaly ponáralo pod hladinu. Plavčíci stáli na okraji bazéna ako obarení.
Anička sa postavila zo svojho sedadla a usmievajúc sa zamierila k nim . Postavila sa priamo pred nich, usmiala sa a povedala: „Páni, zdá sa že stávku som vyhrala, tak plaťte...“
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
balamut
26. 4.apríla 2009 11:58
-bombovô!!!
3
brutálne dlhé,ale dočítal som! téma sa mi páčila,aj neočakávane očakávaný záver...
Napíš svoj komentár