Bolo teplé májové popoludnie. Sedela som pri okne a pozorovala štebotajúce deti čo sa hrali vonku na ihrisku. Spomínala som na svoje detské časy ako som sa tam kedysi dávno hrávala aj ja, ale odvtedy sa toho zmenilo strašne veľa. Okrem toho, že moje staré, ale obľúbené červené hojdačky už dávno neboli červené, ale krikľavo modré, z ktorých ma teraz až oči bolia a pieskovisko, kde som sa hrávala
pochovalo veľké parkovisko, už dávno som nebola to malé roztomilé dievčatko. Mala som 19 rokov a bola už rok po maturite. V mojom živote sa toho už dosť udialo tak som sa rozhodla pre zmenu, preto mi zrazu ťuklo, že tu na Slovensku nie je veľa pracovných príležitostí, ale v cudzine by to mohlo byť iné. Rýchlo som schytila svoj notebook a už si vyhľadávala rôzne pracovné miesta, pohľad mi padol na Sydney, kde bol inzerát, že hľadajú spoľahlivú barmanku. Úplne ma to nadchlo keďže som stým už mala nejaké skúsenosti z letnej brigády v jednom bare, ale ani zďaleka nevyzeral tak skvelo ako ten v Sydney. Ani sekundu som neváhala a už som písala žiadosť. Ešte pár krát som si ju prečítala a klikla som na "odoslať".
Prešlo pár dní a odpoveď nikde, až jedného večera mi prišla správa od majiteľa baru. Chcel po mne ešte pár údajov, aby vedel o koho sa jedná. A celkom slušne sme si pokecali. Porozprával mi ako to v bare chodí a ako už dlho hľadá niekoho spoľahlivého a hlavne v pohode človeka. Možno to bol aj dôvod toho, že jedného pekného dňa mi odpísal "Si prijatá!" Akurát zatiaľ len na skúšobnú dobu, keďže som z Európy a cez internet si asi ťažko overí moje schopnosti. Ale bolo mi to jedno, zas sa pozriem do novej krajiny a naberiem viac skúseností, nie na darmo sa hovorí "Iný kraj, iný mrav."
Prišiel deň D, deň kedy som mala nadobro odísť zo svojej rodnej krajiny. Oukey priamo na vždy to asi nebude, ale na dlhší čas určite! Konečne zmením prostredie a zdokonalím sa v angličtine. Kufor som už mala zbalený stačilo už len nasadnúť do lietadla a hurá do Sydney!
I keď to nebolo také jednoduché na letisku som si musela počkať 2 hodinky kým som sa do toho lietadla vôbec dostala, a let tiež trval pekných pár hodín. Kvôli posunu času som sa do Sydney dostala popoludní...
Vystúpila som z lietadla a ihneď som s ostatnými bežala pre batožinu. Pri "informáciách" ma ktosi poklepal po ramene. Trochu vystrašená som sa hneď otočila.
"Path? " ozval sa nejaký neznámy týpek
S prekvapeným výrazom zo mňa vyšlo len "A my sa poznáme?"
"Prepáč nepredstavil som sa, volám sa David. Som majiteľom clubu Rocks"
odvetil s úsmevom a už mi bral batožinu do svojho auta "Páni ty tam máš tehly alebo čo?" povedal, keď s ťažkou námahou nakladal moje veci do kufra auta.
"Ach áno, už mi len cement chýba a môžeme ísť stavať. " povedala som s úškrnom.
Obaja sme potom nastúpili do auta a cestou do clubu som si mohla užívať krásy
Sydney. Bola som unesená hlavne budovou opery, ktorá je takým "maskotom" tohoto mesta, a taktiež
prístavným mostom. Vždy som túžila ich vidieť naživo a teraz sa mi ten sen splnil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár