Ale neskôr sa z neho stala tak trochu troska, a stále vravel, že sa na neho všetci vykašľali a nikto pre neho nedokáže nič urobiť. A to si vraj vravia kamaráti.
Čo ale on robil bolo, že im vyhadzoval na oči svoje neúspechy, a to ako dopadol jeho život. Dával to za vinu iným. Nemal školu, prácu, kamarátov, nič. A mne vyčítal veci typu: "Keď toto pre mňa nedokážeš urobiť, tak blablabla (aká som to kamarátka akože)".
Boli sme skorej internetoví kamaráti. Nebola nejaká veľká pravdepodobnosť, že by sme chodili nejak často von. Ale on mi to tak strašne vyčítal, že sa nedokážem pre neho obetovať. A ešte aj chcel odo mňa niečo viac... A tak som s ním obmedzila kontakt, aj som mu napísala, neraz čo si o tom myslím. (Neustále sa sťažoval na svoj život, a nič nerobil preto, aby to bolo lepšie). Ale on bol stále v jednom kruhu. A tak som si s ním prestala písať.
Povedala som si, že život je príliš krátky na zapodievanie sa ľuďmi, ktorí vás v podstate citovo vydierajú..
Dnes si pripadám ako taký človek ja. Teda je dosť ťažké uvedomiť si to, a keď si to uvedomím je mi zo mňa zle. Aj keď to nerobím len nejakému známemu z internetu, ale frajerovi... (je to síce komplikovanejšie - to ako som sa ocitla v tejto situácii nejdem rozoberať - je to nadlho). Podvedome mu stále vyčítam aj veci, za ktoré nemôže... Mám pocit, že som stratila schopnosť žiť ako samostatný tvor (teda, mala som ju niekedy? ak hej tak asi nie veľkú ale aspoň väčšiu ako teraz). Bojím sa vziať zodpovednosť do vlastných rúk. Bojím sa robiť rozhodnutia na vlastnú päsť. Bojím sa byť sama niekde v meste, kde mám školu (keď tam on nie je). Z tohto všetkého mám tak strašný pocit beznádeje. Neviem sa pohnúť z miesta, stále iba depkujem. A v podstate len prežívam. Nájsť si nejakých kamarátov, to už vôbec nehrozí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale sympatický blog, tým že si to vieš priznať