Nažltlý Gorky sedel na stoličke, vo svojom nažltlom byte a jemne pohupoval svojími malými nožičkami.
Gorky mal veľkú hlavu, na ktorej sa týčil večne nespokojný výraz. A možno ani nebol tak nespokojný ako sa javil.
Veľká plešatá hlava, tenký krk a mierne obézne telo, s ktorého trčali štyri tenké končatiny.
„Mal si ju osloviť.“ povedal mu Poky. Chudý človiečik, ktorý žil v jeho plešatej hlave.
Gorky mlčky pohupoval nohami.
Akoby chudého človiečika, vo svojej hlave ani nevnímal.
„Odmietla by ma,“ zaoponoval nakoniec Pokymu.
„Tss,... odmietla, neodmietla. Aspoň by si vedel na čom si.“ Mávol rukov usadený vnútri Poky.
„Nie, nebola vhodná chvíľa.“ A namietal chabo Gorky.
„Sám si nevhodný,“ kývol Poky znova rukou a šiel spať. Pohodlne sa uložil vnútri jeho hlavy a driemal zatiaľ čo Gorky vytiahol fľašu piva a začal posrkávať.
Sledoval odtiene stola v meniacich sa fázach mesiaca a neskôr slnka, ktoré sa prebudilo do nových príležitosti dňa.
„Dobré ráno!“ Prebral sa Poky a Gorky odložil fľašu piva k ostatnej hŕbe, ktorú za noc stihol vytvoriť.
Zliezol so stoličky, zatiaľ čo Poky si pretieral ospalú tvár v jeho hlave, zliezol so stoličky a prípomínal tučniaka, zliezajúceho so zamrznutého briežku, zliezol dolú aby prešiel ku skrini a obliekol si šaty.
Otvoril dvere, zišiel zazelenaným schodišťom aby sa objavil v rušnom meste červených dopravných spojov. Vo víre prachu a omamených hláv.
„Poďme,“ posúril Poky, „lebo zmeškáme.“
A tak vyrazili, k zadymenej zástavke, do preplnenej MHD.
Spotené pazuchy a kyslé tváre.
A potom príchod do práce. Tichý kolegovia z iného sveta. Tiché myšlienky, tichého Pokyho. Tiché prezlečenie vo vŕzgajúcej šatni.
Modré montérky, ktoré výrazne žiarili na jeho bledom tele.
Stereotyp, ktorý Poky už dávno nevnímal a vznášal sa vo vlastnom vesmíre prianí.
Vyšiel so šatne a prišiel k oknám. S kýblikom v rukách, s handrou a výrazom ,ktorý ani výrazom nieje.
Omočil handru a začal čistiť okná.
Čmuhy, ktoré mu mizli pod dľaňami, čmuhy ktoré Poky, tak rád sledoval. Veď koniec koncov, čo iné mal celé tie dni robiť?
„Aha! Tam je!“ Oslovil ho zrazu Poky.
A Gorky sa otočil.
Sedela za počítačom, s čiernou ofinou takmer po plecia, s mihalnicami azda až po monitor, z červenými prstami, ktoré ťukali do klávesnice.
„Choď ju osloviť!“ Húckal ho Poky.
Gorky však mlčal, strnulejší ako klobáska na zemi.
„Choď!“ Začal kričať Poky.
„Nie,“ odvetil stroho Gorky, otočil sa k oknu a pokračoval z čistením.
„Príliš premýšľaš, príliš premýšlaš!“ Kričal Poky.
Potom sa na chvíľu odmlčal.
„Príliš premýšľaš,“ zakričal znova, roztvoril zvnútra Gorkyho hlavu a vyskočil von.
Gorky pustil vlhkú handru a otočil sa.
Díval sa na ňu.
Díval a nepremýšľal. Vykročil k nej a oslovil ju.
Ona zdvihla hlavu, žmurkla naňho svojimi obrovskými mihalnicami. Omámený jej pohľadom.
A Poky sa naňho pyšne díval spoza stolou.
Povedala „áno“, chytili sa za ruky a odišli.
A Gorky bol šťastný. Nepotreboval myslieť, vnímal ju a vnímal všetko čo mu dávala. Dlhé prechádzky po večerných uliciach, červené večere pri horiacich sviečkach, žmurkanie v práci, jej červený rúž a tiché stonanie.
A zatiaľ čo Gorky objavoval nepoznané časti ženskej duše i tela, Poky objavoval nepoznané časti sveta. Putoval riekami, súšou i vesmírom. Putoval hviezdami i tichom nekonečného priestoru, putoval ticho a pokorne. Putoval a spoznával nových ľudí.
Putoval a spoznával samého seba.
Avšak aj tomu najväčšiemu cestovateľovi sa jedného dňa zacnie po domove. A on svojej túžbe neodolal.
Vstúpil znova do mesta, ktoré bolo pokropené dažďom. Nostalgická príchuť poznaného, ktorá ho sprevádzala každým krokom. Kráčal čiernymi uličkami, ktoré boli pokropené vodou. Kráčal v sprievode blikajúcich lámp a hľadal žltý byt.
A možno to tak malo byť, že ho zbadal práve, keď ho už zbadať netúžil. Žiaril tam hore, ako jediný v činžiaku zhasnutých okien.
Začal teda šplhať, z okna na okno, z parapetu na parepet po mokrej stene. Váhavo i odhodlane. Až sa tam dostal.
Jemne nakukol dnu, do okna v závale žltých spomienok.
Zbadal Gorkyho, sedel na drevenej stoličke a jemne pohupoval malými nôžkami. Smutne hľadel na obrovskú mihlanicu, ktorú držal v ruke. V tenkých prstoch.
Poky preliezol okno, mlčky pristúpil ku Gorkymu.
Pozreli sa na seba.
„Odišla,“ povedal Gorky z vlhkými očami.
Ešte jeden pohľad na obrovskú mihalnicu.
Potom sa sklonil. Poky roztvoril jeho hlavu a skočil dnu. Znova mu bolo tak príjemne, v hrejivom objatí istoty.
Znova doma. Uložil sa spokojne nabok a zaspal.
A Gorky pustil veľkú mihalnicu na zem.
Bolo načase ísť spať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár