Niekedy si vravíš: Má to vôbec cenu, snažiť sa? a potom si povieš áno a potom nie... Postaviť sa len tak na trať a čakať, kedy to príde. Myšlienky plynú tak pomaly a spomienky sa zobrazujú v radoch. Jedine čo si mal ti ukradli. Stratilo to tie grády, stratilo to náboj. Vykradli ti srdce a zostalo len prázdno. Veci sa mali takto....

Raz v noci si šiel ulicou. Plná, prázdna? To je jedno, na tom nezáleží, proste si ňou šiel. Stretol si tam plno známych. Všetci sa ti prihovorili alebo ta aspoň pozdravili. Mal si radosť, že ich vidíš a že s nimi môžeš prehodiť kúsok reči. Bol si plný energie.
Na konci ulice stála žena. Nepoznal si ju a nikdy si ju nevidel. Bola to tá, ktorá vedela ako sa pýtať. Mala čierny talár. Postavil si sa pred ňu a začalo to. Otázka za otázkou, vec za vecou, všetko sa prehodilo cez teba a zahalilo tvoju radosť. Prišla tma, ktorá tam čakala na teba. Vnikla ti do teľa. Pocítil si jej trpkú bolesť.
Teraz, keď si sa už vracal, bolo skoré ráno. Slnko na obzore dávalo najavo svoju moc nad tmou. Cítil si tak slabý a tak osamotený. Všetci tí známi, priatelia odišli a nik tam už nebol. Jedine čo po nich zostalo bolo len ticho.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár