A tak zas raz sedím vedľa svojho otca. Pred chudákom, čo si otvoril pred nedávnom malý obchodík na otcovej ulici. Je mi jasné čo sa ide stať, nováčik nikdy nevie o mojom otcovi dosť veľa...tak začne s tými kecami „ kto vy ste, že mi môžete kecať do biznisu?“... čo môjho otca pochopiteľne rozosmeje, a tak ako sa smeje on teda... ako sa dusí on, tak sa musia smiať všetci v miestnosti... Tie hrané „hahahahah“, úplne ako keby ste sa pozerali na vystúpenie debilov. Neohrabaný chlapík dostane rukoväťou pištole po obočí. Krv vystrekne na všetky strany. Smiech môjho otca sa stále zoširoka rozmáha po klube. – Nechutné hovorím si sám pre seba—A tak mi je už jasné čo sa ide diať, ďalší ľudský život vyhasne len kvôli egu a márnivosti môjho otca. „ Zabite ho“. Rozosmiate ovzdušie sa zmení na mrazivý vzduch, v ktorom ťažko dýchať, nieto sa smiať. Pištoľ s tlmičom zas raz priložená k temenu hlavy, a mozog zas raz, roztrúsený po podlahe. Krutosť týchto skutkov ma ničí, môžem tomu zabrániť no zo strachu nič nerobím. Už to nechcem znova prežívať, chcem ho zabiť. Chcem zabiť krv, z ktorej som vzišiel, a potom bude na tomto svete omnoho krajšie.
Telo spracú otcove psi, ani nestihneš narátať do 10. A je to tu znova navoňané a vyblýskané, akoby sa nič nestalo. Otcovi dolejú whisky do pohára, pripália cigaretu, a všetci čakajú čo sa bude diať.
„ Nabudúce zabiješ niekoho ty, ešte nikdy si to nerobil, musíš sa naučiť niečo robiť, poriadne.“ Krv v žilách sa mi takmer zastavila, vedel som, že raz tento deň príde, no nečakal som, že príde už tak skoro. Ja nemôžem nikoho zabiť, tomuto sa chcem skutočne vyhnúť. „To nikdy neurobím“, pošepkal som mu s úsmevom na tvári. Vedel som že pred svojimi psami mi neurobí nič, slabá rodina znamená aj slabý kápo, tak môj otec vyzerať nechce. Jeho tvár začala neuveriteľne rýchlo nadobúdať červenú farbu. Zakričí „ Diego!, okamžite sa choďte zbaviť tela toho chudáka, nech mi zas nezasmradne celý klub, ty dement!“. Diego zmätene začne pobehovať okolo mňa, okolo otca, má strach, vidím ako mu vyteká kvapka potu priamo z čela. „ Igelit je za barom ty hlúpy bastard, pane bože chodil si vôbec do školy ?“. Diego nebol tak hlúpy, iba poriadne nerozumel slovensky. Vedel iba pár slov, no keď sa povedalo slovo igelit, hneď vedel čo má robiť. Naprogramovaný ako robot. Už nemal strach, už bol vo svojom, keď vedel čo má urobiť. Mŕtvol sa vedel zbavovať dokonale. Zabuchli sa dvere, ktoré viedli za klub, odkiaľ vždy vynášali „odpadky“. Keď Diego, zabuchol dvere, v predných dverách sa spolu s oslepujúcimi lúčmi svetla objavila asi tak 20 ročná mladá slečna, v bielych dlhých šatách, s červenými bodkami, červenými topánkami, perami aj vlasmi. Vyzerala ako anjel. Škoda že to bude ďalšia obeť otcovho zdierania. Zrejme nová kabaretná speváčka a tanečnica. Chúďa, ešte nevie čo ju čaká. Ja to ale viem, ona bude asi moja prvá obeť, v mojom prekliatom gangsterskom živote. Alebo to môžem naozaj zmeniť? „ Prišla som za Džouom, som kabaretná speváčka“. Sakra dievča, nemohla si iba povedať, že si sa stratila, či by ti niekto neukázal cestu? Spravil by som to pre teba. Vyviedol by som ťa z pekla, do ktorého sa práve chystáš. Mlčanie nás všetkých ju pozvalo dnu akosi samo. Prešla okolo mňa, voňala krásne ako karamel a vanilka. Ako pomaly išla za otcom, do klubu presakovali lúče svetla, akoby ju nasledovali. Akoby bola skutočný anjel. Asi aj bola, jej hlas bol krásny, podišla k otcovmu stolu, drzo a bez opýtania si sadla, môj otec to nenávidí. No nič jej nepovedal a nevyzeral ani naštvaný, ako keby ho očarila ako mňa a každého muža, s citmi. On ale city nemá. „ Tak som tu správne, pán Džou ? „ ... jej zelené oči ušli pohľadom do toho môjho. A mne začalo byť srdce ako o život. Zamiloval som sa. Už som v jej okovách, a to povedala len dve vy. Je dokonalá.
„ á-áno ste tu správne slečna!...“ „ Som Viktória Pier, ale môžete ma volať aj Anjela, pod týmto menom vystupujem“. Usmiala sa, oprela a vytiahla cigaretu. Čakala kým jej ju pripálim. Pripálil som jej ju. Otec na mňa zavrčal „ Čo si nejaký skurvený poskok? Prečo tu pripaľuješ cigarety, ty debil? Ako budeš vyzerať pred slečnou?“ Sklonil som zrak rovno do jej výstrihu, mala krásne pevné prsia, bez podprsenky. Spanikáril som, rýchlo sa otočil a zmizol radšej k baru. Za chrbtom som počul iba jej anjelské zachichotanie. Sadol som si k baru, nalial pohár vody a pozeral ako sa dohaduje s mojím otcom, ako sa dohaduje s diablom. Žiarila mladosťou, šťastnými plánmi do budúcna. „ Ach „ vzdychol som si. Čumím na ňu už 10 minút, nemôžem si pomôcť, je skutočne prenádherná a skutočne v sračkách. Podala otcovi ruku, postavila sa, a išla smerom ku mne. Neuvedomele som na ňu čumel asi aj s otvorenými ústami. Usmievala sa na mňa. Usmievala sa na mňa. Prišla ku mne a tým anjelsky milým hlasom sa ma opýtala, či by som jej neukázal toto mesto. Nahlas som preglgol a roztraseným hlasom povedal „ a-a-k to naozaj chceš“. Som hanblivý človek. Takéto prudké veci by mi nemala robiť. Pridržala sa mojej ruky a opustili sme ten pekelný brloh. Cítim problémy, ozajstné problémy. Som slaboch, ľahko stratím kvôli krásnej žene sám seba. Mlčky jej otvorím dvere od auta, sadnem si, naštartujem a naštartujem aj seba „ Tákže, kde by sme začali? Asi Vás zoberiem len na jedno miesto, jedno veľmi krásne miesto...“. Naštartoval som motor, pomaly mizneme na rohu ulice...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
moncici777
29. 11.novembra 2013 16:07
je do dobre napísané,len je to skutočné,alebo vymyslené,máš skvelý štýl písania
Napíš svoj komentár