Prečo (ne)žiť

--Myslím že sme, kto sme. Myslím že na tomto svete už nechcem ďalej existovať. A tiež si myslím, že ty ma za môj postoj k životu odsúdiš nespravodlivým pohŕdaním, seba zas smútkom, plačom a dlho trvajúcim žiaľom. Ale Ja som vlastne šťastný, teším sa na svoju smrť. Lebo žiť medzi vami, v tomto svete, na mieste kde sa vôbec necítim ako by som tu patril. A ani sa tak nikdy cítiť nebudem, nemôžete za to vy. Ale naozaj ma to nebaví. Je to čisto moje rozhodnutie a riadky, ktoré teraz čítate znamenajú, že už som skutočne rozhodnutý umrieť. A nie len rozhodnutý, ale po tomto liste nájdete moje telo vo vani s podrezanými žilami v horúcej vode. A nie nezomrel som kvôli žiaľu, alebo kvôli niečomu čo ma ťažilo a s nikým z vás, som sa o to nepodelil. Zabil som sa len pretože som sa tak rozhodol. Ak by som s tým počkal, zajtra, možno by som zmenil názor. Ale viete,už som dospel, som rozhodný a v činoch, ktoré chcem skutočne urobiť tie aj urobím a nehľadím na nič iné ako na seba. Lebo celý môj život je o mne. A keď umriem ja, zorme môj život, môj svet so mnou. A keď zo mňa bude hrsť popola, prosím ospravedlnte sa mi tí, ktorí si povedali, "preboha to hádam nie". Urobte to poriadne nahlas. Môj popol dajte na starosti PejMej. Lebo fuck off rodina a všetci čo ste ma nechápali a nechápali ste ani môj život. Budem v dobrých rukách, na trippoch, ktoré čakajú mojich bratov. Silné mysle, ktoré zmenia aspoň malý kúsok sveta. --

Moje posledné slová som vytlačil a položil ich na môj stôl - snáď si to niekto prečíta- prebehlo mi hlavou. Dnes to skutočné urobím. Pôjdem na tripp, z ktorého sa už nevrátim. Srdce mi bije tak silno, mám pocit že vybuchne. V hlave mám krásne oslobodzujúce myšlienky. Som šťastný, rozhodnutý a som rád, že ľudia v mojom živote pochopia môj čin... a zahúlia si na mojom pohrebe, ich aspoň pozdravím na ostatných sa vyseriem. Vytáčam tie čísla mojich parchantov a každému poviem iba " prišiel čas". Nič viac ani nemusím, každý jeden to pochopí a nebude sa pýtať tie pri blbé otázky, pochopia všetko. Za to im ďakujem. Dopijem pohár čistej vody, hodím na seba mikinu. Spravím to na hoteli. V tej najluxusnejšej izbe. Musím predsa umrieť s nejakou noblesou. A nie dnes si neobujem boty, pôjdem bosí budem cítiť, to z čoho som bol stvorený. Zem. Otváram dvere a pocit prázdnych vreciek, bez ničoho iba s poslednými prachmi, je tak oslobodzujúci. Som usmiaty, -tak pri blbo-, ľudia by povedali.

Otváram dvere hotelovej izby. V nádhernom apartmáne v americkom štýle, by sa chcel na chvíľu ocitnúť asi každý. Dlhá vstupná hala vedie do priestrannej obývacej izby s mramorovým kozubom a jedálňou. Obrovská spálňa je spojená s mramorovou kúpeľnou s vlastným parným kúpeľom. Krása, riadne zbytočná krása, každý si to nemôže dovoliť. A že vraj sme si všetci rovní. To sa mi nezdá. Napĺňam si vaňu horúcou vodou, prúd vody dopadajúci na dno vane vo mne prebúdza spomienky na môj život. Sakra mohlo by to ísť rýchlejšie. Pozriem sa na výhľad vidím celé mesto. Celý odporný svet. Povrchný svet, plný hlúpych obmedzených ľudí, čo riešia každý deň neskutočné kokotiny. Vyzliekam si nohavice, mikinu... užívam si svoje posledné pocity v tomto tele. Nahý prejdem od okna v spálni do vane. Krásne horúca, človeku to dá zabrať kým sa celý ponorí do niečoho tak horúceho. Spolu s dotykom môjho zadku s dnom vane sa cez okraje vane preleje voda. Rozleje sa po celej kupelni a vylieva sa ďalej. nezastavím prúd vody. Nechce sa mi. Krása, pravou rukou sa natiahnem po žiletke a pritlačím ju k zápästiu, ťahám smerom k lakťu šikmou čiarou. Cítim prvý z posledných výdychov. Úžasné. To isté urobím aj na pravej ruke... A cítim ako pomaly odchádzam. Som smädný a veľmi zoslabnutý, život zo mňa odchádza a ja to celé sledujem. Milujem tento pocit chcel by som ho zažiť znovu. Začínam byť veľmi ospalý. Posledný krát sa zhlboka nadýchnem, pomaly vydychujem zbytok svojej duše, šťastia, radosti a života. Je to naozaj krásne. "Haaaaaaaaaaaaaaa,a,a,a,a,a,,a.------a-----a----a-----a".

Jeho telo našli o niekoľko hodín v zatopenom apatráme, Zatopenom jeho krvou, teda ním. Teda tým čo tu po ňom ostalo. Správa sa rozšírila veľmi rýchlo a hlupáci, ľudia ktorí mu nerozumeli, plakali, súdili, ohovárali. No my sme si dali jointa. A mysleli nato aké to už nebude, no stále to bude úplne fajn. Lebo aj keď už nie je s nami, mi prídeme za ním. Časom možno skorej ako sme chceli, možno naozaj až neskôr. Úsmev na našich tvárach, a eufória v našich hlavách. Na zarosenom čelnom skle auta, sa pomaly objavovalo " chalani ja som riadne high". Zrejme je na trippe, dal som si poriadny náťah z jointa a balil dalšieho. !!!!!

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu