Príhovor na pohrebe, kde nikto netušil, kto zomrel

Prihovoril sa mi raz jeden neznámi človek, hovorieval často " vieš zmrzlina sa dá lízať iba jediným spôsobom, všetci ľudia to robia zle, pozeraj", chytil kornútok, v ktorom bola jahodová zmrzlina. Neuveriteľným spôsobom hýbal jazykom a zmrzlina do desiatich sekúnd zmizla. So zamysleným výrazom v tvári som sa ho opýtal či nevie náhodou ako funguje vesmír. On bez väčšieho zmýšľania riekol " Vesmír je ako zmrzlina, topí sa, rozpadáva", od vtedy je môj najlepší priateľ. Naučil ma ako správne konzumovať zmrzlinu z kornútku ale aj prejsť cez prechod pre chodcov tak, aby vás nezrazilo auto, skutočne, bol to génius. Mal našliapnuté na demenciu a známi ho prezývali zelené jablko. Vraj bol samotár, no nikdy som ho nevidel samého, tak isto aj o mňa nikdy nevidel samého. O mne totiž tiež svet tvrdil, že som samotár, nám to tak neprišlo. Hlavne po tých týždňoch putovania, po neobjavenej strane chodníka za mestom, kde sme určite chodievali iba my dvaja. Myslím spolu. No a na všetkých tých cestách sme rozobrali celý svet, naozaj celý svet, prešli sme si témy ako chutia palacinky bez lekváru a koľko sekúnd môže mať jedna minúta, ak by ste stáli na hlave. Väčšinou nám vyšlo 59, nikdy sme nevedeli prečo. Ale to vie iba boh, ktorému sme ukazovali nahé zadky. Väčšinou to ale nebol boh, ale kamionisti čo prechádzali rýchlostnou cestou kamsi za hranice nášho vnímania. Občas nám zatrúbili, občas nám zastavili. No a keď nám zastavili zastavili sme tiež. Neviete si predstaviť ten strach, keď okolo vás, boh, iba neprejde ale zastaví a kričí na vás " Hej poďte zveziem vás za malú službičku". Nechápali sme prečo nám to boh hovorí, ale pri tých slovách sme sa nedokázali ani pohnúť. Sem tam sme sa pri tom pocikali, ale neviem či sa to dá nazvať pohybovanie.

No a tak smerujeme zadky na božie záblesky. A v tom. Do môjho priateľa narazí boh. Zaškrípe zubami, grgne si, prdne si, naozaj svinské zvuky, neviem čo konzumuje ale nebude to vegetariánska strava. Pri tých zvukoch som celkom zmokol. Teda pocikal som sa. Boh aj s mojím priateľom sa stratili niekde v lese a ostalo po nich iba auto zakliesnené v strome a akési chrčajúce stvorenie, alebo len tomu stromu vadilo, že je v ňom zakliesnené auto fakt netuším.

No a tak ma sem doniesli, donútili prečítať tento príhovor. A až potom ako sa na vás pozerám, zisťujem, že celé to je omyl a ja som v nesprávnej miestnosti.
Všetci ma ignorovali a boli oblečený v bielom, jeden si niečo hundral po pod nos a dvadsiati sa kývali na stoličke, pričom nesedeli na zadkoch ale na lakťoch. Keď som to zbadal otočil som svojím zázračným prsteňom, zavrel oči. A zas tie oči otvoril. Neuverili by ste kde som sa ocitol.
Tam kde predtým.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu