"Čo? O čom to zase trepeš, mal by si prestať s tými drogami..."
"Ja neviem svet ma proste nechápe, tak doňho hádžem výlevy svojho šialenstva"
"No tebe jebe"
A ďalších 50 hlasov sa podobne ozývalo nad orosenými pohármi piva, alebo vodky, alebo borovičky. Chuť toho hnusného chlastu na jazyku každého jedného z nich nikomu nevadila, do toho väčšina fajčila najlacnejšie, z tých predražených, cigariet. Všetci s nádejou, že zajtra ráno sa prebudia do lepšieho sveta bez vojny, násilia a nenávisti. No a..... No a v tom zaznel zvuk rozbitej flašky, rozbitej o hlavu môjho spolu sediaceho, čo chcel zdielať osud prichystaný pre mňa, takže aj pre neho. V bare zaznel krátky výkrik tichosti a po ňom násilné vrznutie stoličky. A skrz všetku lásku čo v sebe mal, to môj 90 kilový hevy vejt kamarát nevydržal a začal rozdávať lásku nezvyčajným spôsobom a to tvrdými päsťami ktoré narážali do sánky tých beznádejných zúfalcov. Po každom údere ste mohli počuť tupé puknutie kostí, akoby sa zlomili, ale iba tie sánky, jeho päsť bola tvrdá ako politické, etické a náboženské postoje dôchodcov. Krása jeho pohybov ostávala v stotinách cigaretového dymu ako nejasná fotografia, teda úplne rozmazaná, rozmazaná ako naše ciele našej nikdy nedospelej generácie. Ale všetko to je v podstate jedno ak žijete pre moment, tak sa pozerám na chaos, podobný výbuchu, a premýšľam nad svojimi skutkami, neviem či boli správne alebo nie, viem však, že sa potrebujem vyšťať. No v tomto bare sa mi to hnusí, už je akosi rozbitý, ako desať rokov používané boxérske vrece. Ani sa tomu nedivím, nikto by nemal rozbíjať pivovú fľašu o telo šampióna v boxe, preto sa vždy presvedčte, že rozbíjate fľašu o niekoho, kto to nevydrží a zvalí sa po tom na zem. But Spencer a Terence Hill by určite súhlasili s mojím skromným názorom.
Po štyroch knok- autoch to celý bar vzdal a v strachu sa posadil ako pod nadvládou komunistov, alebo demokratov alebo inej politickej nezmyselnej vlády.
"Brácho, pome inam už ma to tu nebaví"
"Ok", povie kľudne, ospravedlníme sa na smrť vystrašenej asi dvacať ročnej čašníčke, zdrapíme svoje veci a odchádzame z toho zaprdeného baru. Na stoličkách za stolom po nás ostal opar rešpektu a strachu, teda na tej jeho určite, neviem či na mojej tiež, ale to mi bolo v podstate jedno, moje ego som zakopal v najhlbšej diere môjho bytia. Vonka sm začal šťať na prvú pouličnú lampu ktorú som uvidel, Aké krásne je sa oslobodiť od bremena, ktoré tlačí na môj mechúr ako tlačia hlupáci na školách do deti ich naučené teórie, naučené z minulosti, lebo ževraj je podstatné, že vraj sa z nej môžu poučiť. A tak sa učia....
Počas toho ako dopadal prúd mojich šťaniek na betónové dlaždice chodníka, ktorý mal uniesť ťarchu nekonečných krokov sa opýtam: "Hej brácho, kam vlastne ideme, mňa to tu už nebaví, pome niekam do piče"
"Ja neviem, tuším by sme mali ihneď vypadnúť, ale z toho miesta, mám pocit že na nás zavolali fízlov"
"Prečo by to robili?", zapínam si opasok pritom sa snažím pochopiť nezmyselnosť logických, teda ževraj logických, postupností mozgov tých ľudí.
"Ja neviem, brácho, ale radšej pome nemám záujem vidieť ako vyplúvaš svoje presvedčenie na tých fízlov, že my za nič nemôžeme, si proste najebaný kokot čo ští hocikde kde ho napadne"
"Tomu ver brácho", naozaj by som presviedčal tých zmätených policajtov čo si myslia že sú zákon, o tom že my sme niečo ako bohovia, že my si to môžeme dovoliť a nemajú nárok na nás zakročiť, myslím, že v minulom živote som bol právnik alebo nemá dážďovka, tým si nemôžete byť nikdy istý.
Naše telá pomaly mizli kdesi v hmle a tme tohoto, určite aj paralelného sveta. Pomaly za triezvosťou. No a z diaľky ak by ste sa pozerali z inej planéty odkadesi spoza hviezd, ani by ste si to nevšimli, zas by ste videli iba ten ligot hviezd. BOHAAAAAAAAAAAAAAA a tak ďalej a tak ďalej, zas a znovu ako život......
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár