Vo chvíľach ticha sa opäť vynára z hlbín mojej duše svedomie. Akoby som ho počula hovoriť: "A čo robíš ty?" A tak rýchlo, prerýchlo, aby hádam ten hlas vo mne nebezpečne nezosilnel, podráždene zašepkám: "Čo ja zmôžem?" A ak by som aj urobila niečo dobré, čo z toho keď ostatný nerobia nič?
A tak sa vnútorne konfrontujem so svojím svedomím.
Núti ma uvažovať:
Ak by si každý verš povedal:"Slohu nevytvorí jeden verš... " Nikdy by nevznikla báseň.
čk
Ak by si každé písmeno povedalo: "Slabiku nevytvorí jedno písmeno..." Nikdy by nevzniklo slovo.
Ak by si každá tehla povedala: "Stenu nepostaví jedna tehla..." Nikdy by nebol postavený dom.
Ak by si každá kvapôčka vody povedala: "Rieku nevytvorí jedna kvapka..." Nikdy by nebolo more.
A ak by si každý človek povedal: "Môj prejav lásky nemôže zachrániť ľudstvo..." Nikdy by nebola na zemi spravodlivosť, ani mier, ani dôstojnosť, ani šťastie.
A stále som tíšila svoje svedomie vetou:" Čo ja zmôžem?"
A svedomie hovorílo: Prejavuj lásku ľuďom ved na tom nezáleží, že plody svojej lásky nevidíš."
No, dnes viem, že:
Presne tak, ako každá báseň potrebuje každý každučký verš,
presne tak, ako každé slovo protrebuje každé každučké písmeno,
presne tak, ako každý dom potrebuje každú každučkú tehlu,
presne tak, ako každé more potrebuje každú každučkú kvapkú,
presne tak, potrebuje celé ľudstvo Teba.
Všetci čakáme kto položí prvý kameň. Ak ho postavíme prví potom postavia aj ostatní ten svoj. Pretože, kto skutočne miluje, prebúdza k láske aj ostatných.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
vreskot000
29. 8.augusta 2008 12:00
velmi pekny blog, ako sa mas?
Napíš svoj komentár