...A čas plynul.
Uvažujem o jednej z tých kníh, pochovanej v temnote základov mohutnej skrine. Nikto ju nevidí, len prach ju pohladí. Nikto ju nepotrebuje len susedné knihy podopiera. Bola zrodená pre inú funkciu ako robí. Chcela by ponúknuť pekné slová, poučiť. Želá si, aby ju čitateľ do rúk uchopil a očami jej riadky pohladil... Byť knihou je ťažké. Ľudia ju nedoceňujú. A len na bok dávajú.
A predsa to čo robí, robí dobre.
Je jedno, či je v strede či nakraji alebo úplne naboku poličky. Je verná miestu kde sa nachádza, vytrvalá vo svojej úlohe. Je súčasťou knižnice a tam patrí...
...A možno raz príde niekto si ju vezme a použije na to, prečo bola stvorená.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
janulka3112
13. 10.októbra 2008 15:45
pekne napísaná úvaha... ja si knižky vážim, každú ktorú dostanem starostlivo spolu s trpezlivosťou ju prečítam od začiatku až do samého konca a potom, keď čas určí, že je dobré po nej siahnuť a znova pohltiť jej riadky, vezmem ju do rúk a zopakujem históriu...
Napíš svoj komentár