Každé odhalenie nesie so sebou aj problémy. Človek nevie, čo so sebou, začnú ho svrbieť dlane, a už len rozmýšľa komu by zavesil "veľkú novinu" na nos.
A zasa rozohrám tú najhlúpejšiu spoločenskú hru: Hovoriť o chybách iných. Vžijem sa do úlohy sudcu, verejného žalobcu, či kata. A tak súdim, odsudzujem a pošlem svojho viníka do vyhnanstva. Kto sa na tejto hre ešte nezúčastnil nech zdvihne ruku.
Mala by som si uvedomiť, že raz príde niekto, kto vymení terč a ja sa ocitnem v jeho strede. A odsúdená budem ja! Tento neznámy prudko stiahne závoj môjho tajomstva, obnaží moje srdce a môj biedny život.
Zrazu znenazdajky padne na zem falošná maska a rozbije sa na márne kúsky, ako sklo zasiahnuté kameňom. Ostane len grímasa, dieťaťa pristihnutého pri čine. Uprostred najveľkolepejšej časti opery vydám falošný tón, výkrik bolesti. Všetko výde na povrch a nebude úniku,
Samozrejme, moje prehrešky sú ohavné. Mám strach s nimi ostať osamote. Tak prečo chcem pošpiniť aj iných? Vari už zabúdam ako ma ťažia? Len ten odsúdi iných, kto trpí nevyliečiteľnou chorobou straty pamäti. Ten kto si nepripustí, že je rovnako hriešny.
A pritom by úplne stačil, jeden úprimný pohľad, jedno pekné slovo či priateľské gesto, aby sa viník opäť postavil na nohy a začal žiť. Darovať niekomu dôveru je akoby sme mu opäť umožnili všetky štarty.
Preto skôr ako budeme na niekoho mieriť s rukami plnými špiny, mali by sme sa uistiť, či sa už sami netopíme v bahne.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár