Teraz sa cítim ako väzeň, zrazu oslepený slobodou, ktorý opatrne kráča po ceste, ktorou už kedysi dávno šiel. Nohy sa mi vznášajú, no moje srdce má ťahá stále dole.
Je potrebné, aby som sa vydala na svoju cestu. Na svoju vlastnú cestu. Nie na cestu svojich myšlienok, svojej predstavivosti a svojich snov. Realita je iná.
Už som pochopila, že svetlo vo mne a moja cesta sa ožiari, ak ja budem horieť. Musím ísť priamo v ústrety životu, ako kvet, ktorý sa otvára v ústrety slnku.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
petronellka
11. 9.sept. 2008 08:17
Tak teda vela stastia na tej tvojej ceste...
Napíš svoj komentár