Nádej umiera posledná, alebo už umrela?

V poslednom čase veľa premýšľam o nádeji. Stále častejšie sa mi totiž stáva, že kamkoľvek sa obrátim, stretávam ľudí, ktorí nádej nemajú. Objavujú sa v televíznych novynách, v časopisoch i vo filmoch. Stretávam ich v obchode a občas dokonca aj v kostole. Ľudia sa snažia nájsť nádej pre svoje životy a nejako vyplniť prázdnotu, ktorú pociťujú. Určite tiež počúvate vety ako: "Dúfam, že zajtra vyhrám v Športke." alebo "Dúfam, že mi Tomáš už zavolá." alebo "Dúfam, že v sobotu na výlete nebude pršať.
Hovoríme o nádeji ako o svojom prianí. Ale čo sa stane s našou nádejou, keď veci nevýjdu tak ako sme si priali?
Včera u nás zomrel jeden bezdomovec našli ho na lavičke v parku. Kde alebo aká bola jeho nádej? Mal vôbec nejakú? Akou prázdnotou sa snažil svoj život naplniť?
Keď ho našli zvieral v náručí starý a nefunkčný budík.
Bol to môj priateľ... Niektorí ním pohŕdali iní sa mu snažili pomôcť. Nebol lenivý a vážil si každú ponúknutú prácu i keď iba dočasnú. Napriek tomu, že mal ťažký život bol veľmi veselý. Nikdy sa nesnažil zaplaviť žiaľ alkoholom. Bol to dobrý človek len mal smolu... Práve keď sa mu zohnala trvalá práca a aj s ubytovaním Boh si ho povolal...
Keď čelíme problémom, skúškam, prechádzame nejakým utrpením alebo keď sme si zo všetkých síl niečo priali, ale nesplnilo sa to, môže sa stať, že to chceme všetko zo zúfalstva vzdať. Pokiaľ sa nám zdá, že situácia v ktorej sme sa ocitli nemá východisko strácame aj poslednú nádej.
Verím v nádej na nádej. Aj keď už plameň zhasol iskierka i keď jedna jediná horí, stačí ju len oživiť.

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu