"Nehovorte mi čo hovoria ostatní! Povedzte mi čo hovoríte vy! Neviete myslieť? Mohli by vám hovoriť hlúposti a vy by ste ich príjmali... Čo vám ochromel mozog?", s trochu podráždeným tónom mi hovoril ujo Janko.
Jazyk mi stuhol, darmo som tápala po nejakom slove...
"Nemáte čo povedať? Máte len pregĺgať? Pregĺgame vari vodu, ktorú nám davajú piť? Neviete si vyrobiť vlastnú vodu na prežitie?"
Jeho slová boli horké ako grep a pichali ma ako kaktus, ale vedela som že, sú to múdre slová. Ľudia si zaslúžia, aby som hovorila a myslela "v origináli."
Moje vnútro bolo zariadené a dobre som sa v ňom cítila. Skrývala som myšlienky, tajomstvá, sny, ideály. Nepúšťala som ich von, aby som ich chránila pred dažďom, vetrom či snehom.
Ujo Janko však našiel trhliny na mojej pevnosti a donútil ma pootvoriť dvere.
Tie dvere často neotváram. Pri ľuďoch som uzavretá, radšej počúvam ako rozprávam. Niežeby som nemala čo povedať, ale šetrím slovami.
Ujo Janko však akoby šibnutím čarovného prútika dostal moje myšlienky na čerstvý vzduch. Zrazu som bola ja tá, čo rozpráva a on ten čo počúva. Bola to pre mňa zvláštna výmena úloh. Ohúril ma prudký dážď bijúci do tváre.
Ujo Janko mi otvoril oči. Upozornil ma na to, že robím stále tie isté gestá. Že moje slová dunia prázdnotou, pretože sa vyhýbam tým "mojim" slovám. Až pôsobím smiešne...
"Tak to robte stále... Hovorte s ľuďmi vy a už nedovoľte tomu naprogramovanému robotovi, aby hovoril za vás! Keď prídete nabudúce jeho nechajte doma! Nie som naň ho zvedavý..."
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.