Nad všetkým tým rámusom sa z výšky znesie prenikavý hvizd, ako by chcel prerušiť všetok ten pekelný hrmot. Ktosi sa zamračene obzerá dookola. Ale policajt tu nie je.
Tam je. Papagáj v klietke, zavesenej na balkńe prvého poschodia. keď zasvieti ranný slnečný lúč, môžem vidieť žltý zobák uličného speváka.
Keď idem okolo, samozrejme peši, vždy sa zastavím a počúvam ten opakovaný, takmer drzý piskot, ktorý preniká ovzduším a pravidelne víťazí nad koltom motorov.
Isteže, je v klietke. Ale stále mu ostáva drzí piskot, jeho hudba. Akoby mal súcit s tými posadnutými ľuďmi, ktorí zabudli na spev a poéziu a sú slobodní ísť na plný plyn... nikam.
Klietka ľudí na štyroch kolesách je oveľa väčšia. Umožňuje uháňať ktovie kam. Všetci sú ktovie prečo nepokojní, pobúrení nervózni, napätí. Keď chýba spev a umlčí sa poézia, život nemá zmysel.
Stráca sa zmysel pre veľkodušnosť, objavuje neužitočnosť, existencia sa stáva zbytočnou.
Napodiv si predstavujem, že aj keby boli dvierka na klietke otvorené, papagáj by tam ostal strážiť svoj nedotknutý priestor a vysmievať sa svojím piskotom. Hádam sa mu to už aj zapáčilo...
No, pri vždy zavalenej vstupnej bráne je skutočne slobodným stvorením práve on. Majiteľ žltého zobáka. Neochvejný panovník nad chaosom. Schopní zaujať pozornosť tých krikľúňov, tam dole, ktorí sa vedia zastaviť len na semafóroch.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
preto v aute vzdycky hudbicka a spev... a doma stovka papagajov...