Narazila som na psa...
Mám na mysli psa na mojej ceste domov, ktorého vyhodil do zimy nejaký majiteľ.
Plný nádeje za mnou bežal niekoľko metrov. Sem tam som sa sa neho pozrela. Napriek tomu, že som si to v duchu zakazovala. Vedela som totiž, že ak sa budem na neho pozerať bude mi ho ešte viac ľúto.
Pridala som do kroku.
No, on sa nevzdal toho bláznivého prenasledovania...
Stále bežal čoraz v smutnejšej nádeji, že si ho všimnem, že ho príjmem do svojho života a že mu dovolím stať sa \\\"mojim\\\" psom.
Zastanem, a napriek svojej nezmyselnej fóbii, ho pohľadím. To bola chyba z mojej strany!
Jeho oči sa rozžiarili a začal poskakovať...
Vedela som čo bude ďalej nasledovať, ťažko sa mi ho opúšťalo. Domov som si ho vziať nemohla...
Vykročila som ďalej. V duchu som si opakovala: Nepozeraj sa na neho, lebo to bude ešte horšie!
Srdce mi pišťalo, no napriek tomu som kráčala ďalej.
Ten úbohý psík prehltol enté sklamanie z mojej nevšímavosti, a rozbehol sa za niekym iným.
Asi si myslíte, že to preháňam... Možno. Ale, pravdu povediac, je mi z toho dosť na nič.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
artusios
31. 12.decembra 2008 15:38
Ked si ho uz nevzala domov, tak si mohla aspon vziat do utulku, tam by mu bolo lepsie.
5
hmm chapem ta.Ja som uz tiez nieco take zazila..uz som videla aj take smutne macky,ale byvame s dedom ktory ich neznasa,tak som sa ich musela vzdat.Ale ten napad s utulkom nebol zly
Napíš svoj komentár