...keby v ten deň, keď som tak trpela, prišiel niekto známy, keby mi podal ruku a usmial by sa na mňa veľa tmavých mračien by sa na mojej oblohe rozplynulo.
Priatelia však neprišli.
Osamelosť je strašná choroba je to rakovina srdca, ktorá sa neúprosne šíri v našom trpiacom svete.
V gigantickom svete napchali jedni ľudia tých, druhých do klietok, aby žili pohromade ako mravce v mravenisku. Sú teraz napchaní vo svojich ohradách. Rozbité rodiny prestali byť živými organizmami. A dvojice, ktoré boli presvedčené, že sa milujú, sa premenili na osamelé, zachmúrené bytosti.
Bolo veľa osamelých pacientov, ktorí nemohli nájsť nemocnicu, aby v nej doplnili svoje zásoby a podelili sa o rýdze zlato, uložené v ich plačúcich srdciach.
Stratili sa na chodníku a víchor zmieta ich nemocničné lôžko a oni vykrikujú do temnej noci núdzové signály.
Kto ich však počuje? Kto im výjde na pomoc? Vonku už primŕza a ľuďom je tak dobre v teple.
Niektorí ľudia zmĺknu a s bolesťou sa uzavrú, zatiaľ čo ostatní sa rozhovoria, vypúšťajú svoje myšlienky do tváre tých druhých. A vtedy sa spustí prúd slov. A slová do seba navzájom vrážajú, padajú na zem a rozbíjajú sa.
A medzi tým to malé dieťa, ktoré je ukryté v každom z nás plače, podlieha utrpeniu, a kričí hoci jeho slová nikto nepočuje.
Za úľavu sa draho platí, platí sa i za to, aby sa upokojilo svedomie.
A tak narastá počet ľudí zamúrovaných do svojej osamelosti. I napriek tomu, že je ich tak veľa. Napriek hluku a spevu naokolo.
Napriek vystretým a ponúknutým rukám. Napriek dobrým myšlienkam a dobrým pocitom. Napriek všetkým zákonom a nariadeniam. Napriek vede a všetkej technike. Napriek..... VŠETKÉMU.
Ľudia nikdy nevýjdu zo svojho väzenia, ak nie sú milovaní, ak nedokážu milovať.
Občas pomôže ak parašutista vrhajúci sa do prázdnoty začne dôverovať svojmu inštruktorovi...
Áno, pomohlo mi to. Ďakujem.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár