Ľudia sa už pomaly zhromažďovali pred kostolom na predvianočné spytovanie svedomia.
Skromný kňaz, vystúpil z auta a zdvorilo odpovedal na pozdrav ľudu: "Moja úcta." Vošiel do spovednice, spustil sa do stoličky,oprel si pravé ucho o mriežku a nadviazal spojenie so svedomím prvého hriešnika, ktorý sa odhodlal zmieriť s Bohom.
Ľudia vstupovali do malej izbičky oddelenej od sakristie hrubým múrom kajúcnosti. V centre tohto múru sa nachádza štvorcové okienko, ktoré striedavo prepúšťa hriechy, otcovskú radu, ľútosť a napokon rozhrešenie.
Keď si už mnoho ľudí uľavilo na svojom svedomí a odhodilo obrovský balvan, ktorý ťažil ich srdce, prišla na rad aj Pelly.
"Spovedám sa Pánu Bohu i vám duchovný otče, že som bola roztržitá počas sv. omše..."
"... a niekoľkokrát som sa dala premôcť spánkom počas rannej modlitby." Ostro doplnil kňaz za mriežkou.
Och, Pane, čo sa to robí? Vari sa okienko pokazilo? Alebo je azda niečo so spovedníkom? Pelly ostala zmätená, zdesená. No,podarilo sa jej znovu nazbierať stratenú odvahu a pokračovať neistým hlasom.
"Ohovárala som..."
"...a reptala."
Ide o nejaké nedorozumenie? Urobí ešte krajný pokus v nezmyselnej nádeji.
"Zanedbávala som..."
"...osobnú modlitbu."
"Obviňujem sa okrem toho...."
"...že som prezradila zverené tajomstvo."
Už nepochybovala. Tu došlo k akémusi skratu. V spovednici nie je čosi v poriadku. Vymenili sa úlohy, Zmiešali, splietli sa a vytvorili zmätok, aspoň na tej jednej strane mriežky. Pelly koktala...
"...a že som...."
"pohoršovala iných svojim nedodržiavaním prikázaní lásky."
"A ešte..."
"...že som dostatočne nebojovala proti svojej hlavnej chybe. Stačí! Netreba, abysi pokračovala. Či nevidíš, že vidím tvoju biedu lepšie ako ty? Počul som tie hriechy od teba toľkokrát. Nezaujímajú už ani mňa ani Pána. Pán chce počuť od teba celkom iné hriechy, omnoho dôležitejšie. Tie ktoré starostlivo skrývaš pod kľúčom ktovie kde.
Pelly na druhej strane múru stráca silu. Tvár jej horí, neverí vlastným ušiam, nevie sa spamätať.
"Pelly, berieš do rúk svoju dušu, svoj život a rozjímaš o ňom ako treba, bez milosrdenstva, aj v tých najkritickejších záhyboch? Robia sa mnohé veci, ale robia sa iba preto, aby sa nerobili. Prichádzaš sem s pravými ozajstnými hriechmi, alebo s náhradami hriechov? Keďže sa uspokojuješ s nepravými hriechmi, staviaš pomník vlastnej priemernosti. A svätosť ostáva.... v dierach, ktoré sú však všetky prepchaté."
"Otče, v hlave mám zmätok..."
"Aj zmätok je lepší ako prázdna hlava."
Ježiš povedal,že si máme navzájom vyznávať svoje hriechy... A ja už nechcem prenášať svoju špinu z miesta na miesto a zbavovať sa len náhrady.
Áno, zhrešila som!
Bola som veľmi roztržitá. Nie len pri modlitbe, ale aj v škole, v rodine, na františkánkom stretku, v knižnici... všade. Bola som taká roztržitá, že som nezbadala Pánovú prítomnosť v uplakanej susede, v kamarátovi, ktorý mi vyratúval, čo všetko musel vytrpieť. V bedárovi, pred ktorým ma chytala hrôza, keď som išla popri ňom. V čudáckej spolužiačke. A ani v kríži, ktorý som práve nečakala... Toľkokrát som prepásla stretnúť Pána v ľuďoch, ktorí ku mne prichádzali....
Veľa som ohovárala a reptala, ale málo proti sebe samej. Uspokojujem sa ľahko s tým,čím som. Prispôsobim sa ľahko priemernosti. Nikdy žiadny silnejší odpor, nikdy nijaká vzbura, nikdy nič čo by ma rozhnevalo a zapôsobilo na môj život. Nikdy som sa nevzbúrila proti tomuto pohodlnému toku obyčajného života, ktorý uspáva. Nemám síl reptať, ostro vytýkať, vzbúriť sa proti tomuto mlčanlivému zrieknutiu sa svätosti.
Mala som príliš zatvorené oči a nemala som odvahu pozrieť sa na príliš nepríjemnú skutočnosť. Na utrpenie, sklamanie, a stovky malých drám, ktoré sa odohrávajú v mojej blízkosti.
Príliš som sa modlila. Chcem, povedať, že priľahko, s krajnou nedbalosťou. Odvážila som sa mnohokrát povedať: "Otče náš" bez toho, aby som sa postarala o to, aby som pocítila, vytvorila a skutočne žila bratstvo so svojimi blížnymi.
Veľmi som sa ponáhľala pri modlitbe. Často som budila Pána, ktorý spal v lodičke, bez toho, aby som sa najskôr ja sama pokúsila dať veci do poriadku kde bolo treba.
Príliš som milovala mlčanie. Dokonca aj vtedy keď som mohla a mala hovoriť. Veľmi chabo som hovorila o Bohu. A zvlášť málo som svedčila svojim životom. Pohoršovala som svojich blížnych svojou vierou, ktorá by mala prenášať hory, ale neprenášala nič. A tiež, svätosťou, ktorú nevidieť nie preto, že ju skrývam, ale preto že jej niet.
Bojovala som proti svojej najväčšej chybe viac, ako by som mala bojovať o hlavnú cnosť: lásku. Klamala som samu seba, že robím pokroky v kresťanskom cnostnom živote. A... takto som sa vzdialila od Boha, ktorý je Láska.
Ďakujem svojmu spovedníkovi,ktorý "spochabol" ale tak mi pomohol napraviť môj život.
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
putnik
1. 1.januára 2014 18:22
som ohromeny
Napíš svoj komentár