Vysypaný odpad mojich myšlienok

Môj život prekypuje normálnosťou. Nenarodila som sa do bohatej rodiny. Nežijem v dome s veľkou záhradou ani nie som oslobodená od platenia daní. V sociálnom prostredí mám asi taký vplyv ako majú poberatelia minimálnej mzdy.

Iste môj život je ťažký, ale nie zúfalý. Obývam planétu na ktorej stretávam vyvrheľov i tých s nálepkou "niekto".

Mám tvár posypanú pehami, krivé nohy na ktorých mám strie. Včas ráno vstávam na brigádu a po večeroch sedím nad knihami kvôli diplomovej práci.

Rada si spievam. Vždy falošne...
Často sa prechádzam a viem byť veľmi nenápadná. Keď idem po ulici nikto netrúbi, nezvonia zvony ani mi nepadajú do očí konfety.

Poviete si: "No a? Neobývame všetci, taký istý svet?"

Áno. A predsa sa naše pohľady na jednu a tú istú vec líšia. Každý má nejaký problém. Veľký či malý. Alebo drobný ako blcha na ktorý sa díva s lupou v ruke.

Ja to robím často. A keďže som aj sebecká, vždy čakám, že mi niekto s mojim problémom, ktorý je v mojich očiach gigantický (a v očiach iných ľudí bezvýznamný) pomôže....

Nachádzam však len dobrých poslucháčov, ktorí ma ochotne vypočujú... Áno, ochotne a tým je ich povinnosť, ktorú cítia voči mne splnená.
Nie je to výčitka, lebo ja som presne taká istá. Ak niekto rieši s môjho pohľadu banality nemám chuť sa tým dlho zapodievať...

Psychológia je pre mňa jedným z divov tohto sveta. Fascinuje ma to, koľko rôznych emócii sa môže v človeku nahromadiť, zatiaľ čo u iného môžu pri pohľade na tú istú vec, vzniknúť úplne protichodné emócie.

A tak sa vždy môžeme len vypočuť, vyrozprávať, vymeniť si nejaké nápady, ale nikdy toho druhého nemôžeme pochopiť. A čo je ešte zaujímavejšie... niekedy ani sami seba.

Napríklad dnes ráno som napísala ľuďom, ktorých ja pokladám za priateľov (pričom všetci ostatní v mojom okolí za sektu), že sa s nimi na nejaký čas nebudem stretávať. Odpísali mi: "V poriadku. Nie je to problém. Ak sa budeš chcieť stretnúť daj nám vedieť."

Reagoval by niekto, takto keby išlo skutočne o sektu? Pochybujem.

Rozhodla som sa ich na chvíľu obmedziť, lebo... Ani vlastne neviem prečo. Lebo sa s nimi začínam cítiť lepšie ako s členmi mojej cirkvi? Lebo ma to k ním akosi priveľmi ťahá až ma to desí? Neviem...

No ako náhle mi odpísali zaplavil ma smútok. Žiaľ, bolesť, hnev... Cítim sa akoby som sa s niekym rozišla...
Chcem sa s nimi stretnúť a zároveň nechcem. Jedno i druhé mi spôsobuje nesmierne muky. Akoby som bola papier medzi nožnicami.

A teraz si poviete...

...existuje milión vecí, ktoré si teraz môžete povedať alebo pomyslieť. No, jedno viem určite... Bude v to obsahovať aj nejaké prídavné meno.

Čokoľvek by ste teraz povedali, nezabráni to tomu, aby som v mysli stále riešila tento môj problém, ktorý vy o pár sekúnd zavrhnete ako banalitu...

 Denník

7 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu