Niekedy mám pocit, že ľudia okolo mňa vyhodili fantáziu na povalu medzi staré haraburdie. Akoby to bolo len niečo pre básnikov a románopiscov...
A tak len unavene opakujú pravdu, ktorú si strážia v nedobytnej pokladnici rozumovej obmedzenosti. (Teraz nikoho nenahováram, aby začal klamať.) Monotónne opakujú stále tie isté gestá. Zasekli sa vo vyblednutom klišé.
Naše odpovede sú veľmi zľavnené. Máme ich pekne poruke zatriedené, ako sa sluší, v primeraných zásuvkách. Na každú otázku máme odpoveď. S námahou sme ich vydolovali z príručiek. Chŕlime ich zo seba s chladnou presnosťou, bez toho, že by sme vynechali čo len čiarku.
Tak neuvidíme nikoho. Pokojne si žijeme z úrokov svojich výdobytkov. Neprinášame vôbec nič zo svojho, osobného, pôvodného. Chýba nám fantázia. A to aj na poli medziľudských vzťahov, ktoré by si ako osobitný terén vyžadovalo genialitu a vynachádzavé úsilie. A takto sa nám podarilo lásku ochromiť v úzkych zaprášených schémach.
V skutočnosti sa mnohí z nás stali len divákmi. Trávia svoj život pozeraním, nie sú schopní sa dačím naozaj potrápiť či znepokojiť.
Geniálne vystihnutá podstata veci.Čoraz častejšie začínam vnímať ľudí okolo,presné tých ľudí,čo si nedávajú ani námahu byť lepšími,byť originálmi. Všetko je definované,a ak sa to vymyká z pod normálu už to odcudzujeme. a práve deti sú nám inšpiráciou.Ešte nevedia ako čo funguje,preto sú tak úprimné a hlavne plné fantázie...
fantázia zostáva navždy, v detskom svete videli ste neverending story? to mi pripomína tento blog... ľudia prestávajú snívať a vidia len krutú realitu, a to je zle... veď aj obyčajné veci môžu byť neobyčajne krásne
občas aj na sebe vidím, že nemám fantáziu v napredovaní v láske tak aj v kariére... som na takom nulovom bode, ktorý nie je ani kladný a ani záporný...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.