Začneme netradične: pointou. Včera bol prvotriedny deň. Prvotriedna zábava na Prvom Bratislavskom majálese. Síce takéto akcie príliš neobľubujem, všade je len kopa ľudí a cukrovej vaty a inak nič. Ostatne, aj tento majáles bol presne taký, akurát že sme si ho trochu prispôsobili .
Najprv sme boli traja: ja, Bohuš a Roman. Pánska jazda (ako vždy . Keď sme zistili, že sa nám nechce stráviť tri hodiny na Tyršovom nábreží čakaním v rade na pivo, zvrtli sme to do Auparku. Každý povinne balenie („basičku“) piva. A keď sme zistili, že sa nám nezdá práve vychladené, šupli sme to na polhodinku do mraziaceho boxu k Pizzi Ristorante.
Druhý bod programu stál tiež za to: nájsť Seleckého. Tak sme hodinu čakali pod Novým mostom (posadení v tráve okolo pivových plechovíc) a bohovo sa bavili na tom, že chlapec z Petržalky nedokáže trafiť na miesto určenia (pritom záchytné body boli dosť podrobné: petržalská strana Dunaja; blízko Auparku; Nový most; kaviareň UFO a pod.) Selecký nás potom dorazil tým, že ide po Starom moste a už vidí stage...
Medzitým prišla Timea a na pár hodín nám narušila pánsku jazdu. Ponúkla sa pivom, prešli sme pod pódium, kde sme zachránili blúdiaceho Seleckého.
Program na stagi stál tiež docela za to. Keď sme sa tam dotlačili, akurát začínal David Koller. Ten jeho sólový popík dostal na pódiu celkom slušný rockový kabát a staré luciášske pecky ako „Vona říká jó“, „Chci zas v tobě spát“, „Černí andělé“ a samozrejme „Amerika“ („V duši zbylo světlo z jedný holky...pá pá pá páááá...“), to snáď ani nepotrebuje komentár.
Potom polhodinka na prehádzanie aparatúry, ktorú moji spolupútnici rozumne využili na prefiltrovanie piva, čo som ja nerozumne odmietol („Nejdem odtiaľto ani za boha!“). Na pódiu sa totižto začal chystať Olympic. Ešte pred koncertom som sa skamarátil s jedným starým Moravákom – pochválil ma, že som „starej recesista“, keď som začal vykrikovať „Dalibóóóór! Dalibóóóór!“:
Ja mám tých starých rockových dedov rád. Nehrajú nič zložité, ale stále to vedia „zahrať tak, jak to nikto nezažil“.
Osobne mávam na koncertoch trochu problém. Nie ten, že musím zadržiavať pivo, aby som neprišiel o flek pod pódiom. Problém je, že väčšinou mám dokonale zmáknutú celú diskografiu, ak sa jedná o nejakého obľúbenca. Preto ma trošku zamrzí, keď sa na koncerte hrajú iba najväčšie rádiové omletiny, pričom interpret má kopu výborných, nazvem to „undergroundových“ hitov.
Ale Olympic ma včera dorazil. Samozrejme, „Okno mé lásky“, „Osmý den“, „Slzy tvý mámy“, to nemohlo chýbať. Ale ja osobne som sa najviac bavil v prvej polovici koncertu (a tento výpis sledujte): „To není snadný“, „Jednou“, „Přílet“, „Co se všechno může stát“, „Nechoď dál“, „Ajajaj“, či „Nikdo nejsme akorát“.
Ak ste počas koncertu videli z mase nehybných hláv jedno zdvihnuté a vyskakujúce rameno, to Kramarík prišiel na Olympic...
Potom sa stala jedna chyba – s Bohušom sme sa cez koncert dali do reči s takou partičkou krásnych báb (Selecký a Timea už medzičasom rezignovali), lenže bolo treba ísť znova filtrovať. Poslal som Bohuša, nech ide prvý, ja som medzitým jednu z tých holiek vytancoval, keď pri ohňostroji hrali „Na krásnom modrom Dunaji“, no a... nie, nepošťal som sa tam na mieste ... len som skrátka musel a keď sme sa vrátili, tých dievčat už nebolo... Škoda.
Tak sme trošku ponadávali, našli ešte Kuba, ktorý sa s príchodom na koncert omeškal a vybrali sme sa na Mlyny pešo. Dvojhodinovú zastávku v Machnáči (a na intrákoch ešte údajne v Prime, no to už sa nepamätám nebudem zo zrejmých dôvodov veľmi zoširoka opisovať.
No ale teda, vážení, bola to prvotriedna zábava. Keď sa niečo také vykľulo z akcie ako je Bratislavský majáles... už to vidím na letných festoch...
P.S.: Ak by sa to dostalo k tým dievčatám, nech ma kontaktujú. To pozvanie stále platí...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
t.č.:000 557