Mal to byť úplne normálny, aj keď trochu nóbl večer. Taký, ako keď vám dá šéf v blbo platenej práci hriešne drahé lístky na balet, na ktorý idete s – kolegyňou. A kolegom. A tak som išla. Paradoxne v deň, keď som dala výpoveď. Stáva sa – paradox sa občas predsa pritrafí každému. Ja mám toto „občas“ nejako často. Vytiahla som zo skrine šaty, zasa tie čierne – vyzerám v nich tak ako sa aj cítim – proste dobre. Žensky, elegantne, sexy. Dobrá kombinácia ak neplánujete nikoho zbaliť – aj keď možno niekde v kúsku duše, srdcu a, bohužiaľ, aj mozgu veríte a dúfate, že toto môže byť ten večer, čo niečo zmení. Zmenil. Ale ak si ešte raz premietnem udalosti toho oného večera, musím povedať, že v mojich predstavách som rozhodne nevystupovala poloopitá z taxíku o tretej ráno. Medzi expresne rýchlym, no prekvapivo uspokojivým líčením a česaním sa, a mojim pádom do postele v ranných hodinách sa však pár vecí v mojom živote zvrtlo. Aspoň sa nenudím. Kolega by bol kolega, možno by sa z kolegu stal napolykolega napolykamarát – raz. Teraz je to zasa jeden z chlapov, ktorý ma možno aj chcel, len ja som bola zasa raz slepá, so slnečnými okuliarmi na očiach prelepenými páskou a hladiaca do tmy. Nevidela som. Nie - oprava. Zasa som asi raz nechcela vidieť. Pochvala šiat – asi chcel byť milý. A to, že so mnou kecal, veď kecáme vkuse a vlastne kecá nie len so mnou...to nič nie je. Tak dobre. Táram. Istá mizivá časť môjho ja, to chcela vidieť inak – ale moje navonok pohodové, no v skutočnosti mizivé sebavedomie, ktorému nepomáhajú ani 10 centrimetrové ihličky, červený rúž a tri teqully tento pocit, že snáď by za tým mohlo byť aj niečo viac ako kolegiálna milota, s prehľadom ubilo. Super večer – v podstate. Za pár hodín som zažila to, za čím iní behajú do mesta dva týždne. Keď som si polomŕtva líhala do postele, priznám sa, po dlhom čase som nemyslela na nič. A už vôbec nie na kolegu, ktorý bol síce zlatý, ale veď nič iné by som od neho ani nečakala, nech by už pohladiť potreboval v ten večer hocikto. A že som to bola ja bolo výsledkom PMS, alkoholu a blbého obdobie, ktoré som vedela že ma najbližšie dva dni čaká, a tušenia, že mám pred sebou možno posledný pekný večer v roku. A nemyslela som na neho ani keď som ráno vstávala a vliekla som do kuchyni. A bolo by to tak aj naďalej do tejto chvíle, ak by som v nej nenatrafila na spolubývajúcu, ktorá bola celkom neplánovane súčasťou predošlého večera. Teda lepšie povedané, tej podstatnej časti z neho. A ktorá videla to, čo ja doteraz nepriznávam. Pokecali sme – ako vedia pokecať o chlapovi dve slobodné baby s čerstvými dojmami po párty. Ja som vravela nie, ona áno. A smiali sme sa. Keď mi však to áno povedala o pár hodín na to aj kolegyňa, začala som to brať vážne. Veď čo ak.....ony vidia niečo, čo si ja pripustiť nedokážem. Popravde, logicky viac vecí hovorí v ich prospech. Ja som však tvrdohlavá, slepá a presvedčená na 99 %, že určite sa mýlia. No to 1 % zmenilo veľa – páči sa mi totiž, ak sa niekomu páčim a som na najlepšej ceste aby sa mi tá osoba začala páčiť tiež. Len tak, zrazu, ale zato úprimne. Len škoda, že väčšinou mi vždy nejako ujde vlak a vzájomné sympatie sa v čase nestretnú. A tak teraz sedím v kancelárii a zbytočne si lámem hlavu a srdce. A nech toho nemám málo – mám ich tam na to lámanie srdca oboch. Veď ja to zasa raz zvládnem, ako toľkokrát pred tým. Neplačem, už len krútim hlavou a smejem sa. Nad sebou a nad tým čo ešte všetko príde.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  3. 2. 2017 16:13
Veď toho kolegu zavolaj ešte raz von pod nejakou zámienkou, možno to povedie aj qeselšiemu blogu!
Napíš svoj komentár