NEZVEREJŇUJ: Žiadne kopírované články!
v prvom rade hned napisem, ze to porusim, ale dufam, ze blog nebude zmazany...
pridavam to sem ako spomienku na jedneho uzasneho cloveka, ktory sa rozhodol skoncit so svojim zivotom. pamatam si ho ako vecne usmiateho a optimisticky naladeneho az do chvile kedy uz naozaj nemal preco zit...
blog napisal jeho brat a je to jeden z najkrajsich a zaroven najsmutnejsich blogov aky som kedy cital a bol uverejneny na stranke folk.sk...
spominame tymto na Lukasa Krešneho, ktory by mal onedlho 21 rokov...
.....................................................................
Mám 4 roky. Prvá rozvitá veta, ktorú zo seba vydávam, je „Mamička , ja chcem bračeka.“ Zdá sa, že budem extrovert a potrebujem spoločnosť . Moje otravovanie s bračekom neutícha po celý rok, a aj keď už ďalší potomok nebol v pláne, zdá sa že bračeka som si predsa len vyprosil. Z perinky na mojej posteli vytŕčajú nejaké pršteky a ja sa neviem od radosti na tento zázrak vynadívať.
Čas plynie, deti rastú ako z vody, Lukáš už chodí, má predné zuby a bľaboce. Strašne ho ľúbim, je to to najkrajšie decko a brat na svete. Veľmi hlučne sa spolu hrávame, najmä počas víkendových rán, za čo sme často popoťahovaní mamičkou. Tatík odišiel z práce v baniach a s kamarátmi sa vybrali rúbať lesy do Nemecka, domov chodí len raz za dlhý čas. Keď prichádza, sme všetci strašne šťastní, keď sa vracia do práce, nechceme sa s ním lúčiť. Zbožňujeme ho.
Medzitým ako začnem chodiť do školy sa z Lukáša stáva riadny huncút. Zničí každú hračku, ktorú vezme do rúk. Keď už nemá vlastné, ničí moje. Ten hajzlík. Často sa bijeme, nenávidím ho za to, mamička ma ukľudňuje, on z toho vraj vyrastie. Ja ho mám tak rád, že mu vždy odpustím, resp. Zakaždým ma okabáti iným spôsobom. Je to riadna podšívka.
Medzi našimi, nie je asi všetko v poriadku, ideálna rodinka, ako sa zdá to ani zďaleka nie je. Tatík jedného večera už mamičku bije aj pred našimi očami. Sme v šoku. Kričíme. Našťastie pribieha ujo Gošo z bytu pod nami a ukľudňuje ho. Lukáš má 5, ja 10. brány do detského pekla sú otvorené. A nás tam niekto sotil.
V nasledujúcom roku sa dejú veci. Domáce násilie, psychické aj fyzické týranie na dennom poriadku, a nielen voči našej mamičke... v jeden takýto večer, keď „tatík“ drží mamičku v kúte pod krkom a druhou päsťou ju bije, Lukáš plače a kričí najdesivejším spôsobom, vyťahujem kuchynský nôž so žltou rúčkou a snažím sa ho zabodnúť otcovi do chrbta, aby to už prestalo. Nie som dosť silný, takže ho len tak líznem. Prichádzajú policajti a ukľudňujú situáciu. Už aj susedia sa boja zasiahnuť. Mamička konečne veci rieši na polícii oznámeniami, podáva žiadosť o rozvod. Hmm, nejakým záhadným spôsobom sa všetky oznámenia, podklady a dôkazy vyšetroveteľovi strácajú a „tatík“ je tiež záhadne vysmiaty.
„tatík“ si zamyká obývačku, robí si z nej vlastnú izbu a psychický teror zdá sa, bude pokračovať. Všelikoho si tam vodí, pravidelne kradne mamičke peniaze, ale už je aspoň trochu kľudnejšie, čakáme na súd a majetkoprávne vysporiadanie. On si to vysporiadal po svojom. Jedného dňa som prišiel zo školy a v byte som našiel len naše postele. Oblečenie a knihy, ktoré boli predtým v nábytku boli vyhádzané v strede izby. Čakal na nás holobyt. Neskôr idem k mamičkinej babke povedať, čo sa stalo, poprosiť ju aspoň o starú práčku, ktorú už aj tak nepoužívajú, no odkazujú po mne, aby sme cudzím ľuďom nevešali na nos svoje problémy. Všetko sme nejako zvládli, museli sme.
Čas plynul, aj priatelia nám všeliako vypomohli s nábytkom, kolegyne s riadom a veci sa dostali do akéhosi optima. Čiže dobré podmienky pre už len trojčlennú rodinu. Jedného dňa k nám prichádza chalan. Má 16 rokov. Je to rodinný príbuzný mamičkiných pochybných známych. Život mu tiež všeličo namiešal do drinku. Je na úteku z detského domova, potrebuje sa skryť pred súdom a výkonom trestu za nejaké vykrádačky. Neviem o ňom nič, len to, že sa volá Jojo. Stáva sa členom rodiny nevieme na ako dlho. Zbližujeme sa. Všetko, čo mu chýbalo je materinská láska. Teraz ju dostal od mamičky a ja mám nového, staršieho brata. Je rok 1996, na MTV najviac fičí „one of us“ od Joan Osbourne. Lukáš dostáva na 8. narodky puzzle 500 kusov a spolu ich všetci skladáme za stolom. Krásne pokojné obdobie. Kľud. Jojo u nás ostáva jeden rok
Obklopujem sa ľuďmi, ktorí mi ukazujú trampský životný štýl a hudbu. Začínam víkendy intenzívne tráviť v lesoch s kamarátmi okolo ohňov pri putovaní prírodou. Požičicavam si gitaru, učím sa prvé akordy a strašne ma to chytá. Hrám v každej možnej chvíli. Bohužiaľ aj spievam . Lukáš sa teší z pokojného života bez predošlých problémov. Nie však dlho.
Jojo sa pokúša dokončiť základnú školu, učím ho matematiku, on mi rozpráva o živote na ulici, vo vykrádačských bandách, o živote v nápravných ústavoch. Má ďalšie obrovské problémy, s ktorými si nevie dať rady. Mám ho strašne rád. Jedného večera som zaspal v obývačke a on ma odniesol na rukách do mojej postele. Plakal, keď okúsil život v našej rodine. Nasledujúci večer skočil pod vlak. Je to pre nás strašná správa, strašný pocit. Opustil nás tak nečakane. Neskôr zisťujeme, že si vzal aj všetky mamičkine cennosti, nejaké peniaze. Život sa ale musí vrátiť do starých koľají, časom sa aj vracia. Našťastie mám ešte mamičku a brata.
Prešiel nejaký čas... pol roka, rok. Máme vážny problém. Mamička prišla o prácu, nevie si nájsť novú, má vážne zdravotné problémy s vnútornosťami po rokoch týrania, upadá do depresie a často jej začínam chodievať do večierky pre 3 pivá a podobne... S Lukášom držíme pokope, však sa to nejako zvládne. Aj napriek tomu, že mi stále ničí moje veci (už to ani veľmi neriešim) , sme veľmi zviazaní a spoločne sa nám lepšie znáša tento osud.
Kým prebehlo majetkoprávne vysporiadanie s Lukášovým otcom, prešlo veľa času a keďže neplatil svoju časť nájomného, vznikla nám dlžoba, ktorú mesto začalo vymáhať. Vyriešili sme to výmenou 3 -izbového bytu za 2- izbový, veľmi pekný. Problémy sa na čas oddialili. Lukášov otec o neho neprejavuje ani najmenší záujem. Môj o mňa tiež. A ja po žiadnom z nich netúžim. Mám svojich náhradníkov medzi trampami. Lukáš je na tom horšie, má predsa 9 rokov a vtedy je otec veľmi potrebný.
Jeho idolom a otcom sa stávam ja. Úplne ma žerie a uznáva. Náš vzťah je veľmi vrúcny. Začínam ho brávať na vandre so sebou, strašne sa mu to páči. S mamičkou to ide dolu vodou, máme síce nejakú rezervu z doplatku, ale míňa sa. Je stále bez práce. Ak sa zamestná, tak len chvíľkovo. S Lukášom máme napriek tomu super obdobie, ohromne sme sa zblížili a to nám dodáva pohodu a neriešime. Keď máš niekoho, všetko ide ľahšie.
Mám 15, Lukáš 10. Prijali ma na strednú školu do Banskej Štiavnice, budem bývať na internáte. Doma je situácia rovnaká, akurát naša Babka ťahá za zákulisné nitky a prinúti Lukášovho otca, aby sa začal starať. Lukáš je šťastný. Raz mamičke povedal „ja viem, že nám vtedy ubližoval , aj že veľmi ubližoval tebe, ale je to môj otec a ja ho chcem mať rád takého, aký je. Je to môj tatík.“
Zoznamujem sa s človekom, s ktorým sa neskôr veľa naučím, mnohokrát ma podrží a stane sa mojím Priateľom. Zakladáme spolu kapelu a ujíma sa ma. Každú voľnú chvíľu trávime nacvičovaním repertoáru a plánovaním lepších zajtrajškov. Mamička sa cíti opustená, vyčíta mi nezáujem, samotu. Samozrejme. Cez týždeň som v BS a počas víkendov buď skúšam s kapelou alebo sa túlam po horách s Bratom, alebo kamarátmi. Ani ma nebaví sedieť pri nej a pozerať sa ako sa ľutuje a opíja.
Mamička prepadáva silnej depresii, alkoholizmu..... Lukáš to cíti a musí znášať a prežívať s ňou sám. Ja dobre ani nedokážem porozumieť, ako to všetko dokáže vstrebať. Je to husté. Nočné alkoholické scény, plače a výkriky sú riadna kapusta. Úplne ho uznávam. Ale to neviem, že jedného dňa je toho naňho priveľa. Viaže si uzol, slučku prevlieka cez krk. V tom si uvedomuje, že to nemôže spraviť. Má asi 11 rokov. Je zachránený.
S kapelou začíname hrávať v kluboch a zarábať peniaze. V stredu hrávam v Jazz cafe v BS, v piatok a sobotu vždy v nejakom klube. Peniaze dávam do rodiny. Mám 16 rokov a privyrábam si zhruba 8 000,- mesačne. Je to super. Alkoholizmus a depresia sa ale z domu nevytrácajú, Lukáš tomu musí čeliť väčšinou sám, ja radšej utekám, kam sa dá. On to musí ešte nejaký čas vydržať, dodávam mu energiu, dávam rady, prosím ho, nech to ešte vydrží.
V čase Vianoc 12- ročný Lukáš nájde mamičku doma úplne out, na mol. Vedľa postele leží kuchynský nôž so žltou rúčkou. Bol tak tupý, a ona tak slabá a opitá, že si s ním urobila len malé ranky na zápästiach. Náš Priateľ nám pomáha v tejto hroznej chvíli, a zabezpečuje nám všetkým Vianoce, a v mamičke prebúdza poslednú chuť žiť a bojovať.
Keď má lukáš 14, cez leto brigáduje v krčme. Griluje kurence. 14 hodín denne. Za 25,- za hoďku. Totálne ho uznávam. Začína tiež utekať pred domácou realitou. Nachádza frajerku v MT, partiu k ohníku a v Martine a na horách trávi veľa času. Ja mám čerstvo po škole, počúvam životné výzvy a odchádzam na cesty s Priateľom, hudbou a batohom na peniaze. Ulica vraj dobrý učiteľ, a ja zisťujem, že ulica 1000 km od domova je už úplne iný level. Ale neskôr som za to vďačný.
Lukáš prechádza tvrdou pubertou, má vlastnú hlavu, názory a túžby. Nepotrebuje viac moje rady a inštrukcie. Na to nie som zvyknutý a odcudzujeme sa. Nastupuje na strednú školu, spoznáva sa s Braňom, stávajú sa nerozlučnými kamarátmi. Cez víkendy maká po krčmách, robí čašníka. Veď to aj študuje... Neskôr to robí aj počas týždňa a vynecháva školu. Ledva ju skončí o 3 roky.
Žije vo veľkej voľnosti, má srpávny vek, nových spolužiakov a samozrejme podlieha socializovaniu s rôznymi týpkami. Nie práve z najvyberanejšej spoločnosti. Policajti ho naháňajú na skútri bez prilby, s ostatnými 16- ročnými kamošmi sa vyvážajú v aute po prievidzi a okolí. Party čas. Niekoľko krát ho policajti privezú domov.
Babka mi medzi riadkami naznačuje, že zas musela poťahovať zákulisné nitky, keď chcela Brata dostať na školu, aj keď ju mal ukončiť. Navyše dáva ultimátum svojmu synovi, aby si vzal Lukáša k sebe do výchovy, lebo doma na to už absolútne nie sú podmienky. Náš byt je odpojený z elektriny a vody, nefunguje záchod, mamička je častejšie a dlhšie na psychiatrii ako doma, a keď je doma, nevie o sebe.
Lukáš robí čašníka, barmana, vedúceho baru, obsluhuje svadby, maká na sebe a je fakt dobrý. Zarába viac ako ja. Totálny respect! Dostáva sa medzi barmanskú elitu v Prievidzi, dostáva 100,- sk tringelty. Ľudia ho zbožňujú. Vie si ich získať. Je obľúbený, má veľa kamarátov. Prestávam na neho tlačiť s mojimi radami o maturite. Uznávam ho za dospelého a viac do jeho nápadov a rozhodnutí nekecám, práve naopak, podporujem ho a verím mu. Úplne.
Ja po cca 2 rokoch na cestách a kade-tade pristávam v bratislave a tu ostávam dočasne natrvalo ako 20 ročný dlhovlasý týpek, čo potrebuje čas na oddych. A edukáciu. Dochádzam do Prievidze na hodiny hudobnej teórie k Peťovi Krškovi, ktorý je mojim anjelom na ďalší rok. vďačím mu za strašne veľa. To sa nedá ani opísať, ako toho človeka zbožňujem a ako mi vnútorne pomáha. Je to veľký človek. Jeden z najväčších, ktorých poznám. Na Jazzové konzervatórium do Prahy ma neprijali. Dnes konštatujem : "vďaka Bohu". Ani na Enviromentalistiku na UK v BA . Tiež tak nejak.
Dátum 30.3. 2005 je štvrtok a večer sa vraciam domov z mesta. Zvoní telefón, prestavuje sa mi nejaká šarža od polície. „mám takú nepríjemnú správu“ ja na to „no, čo ten chuligán zas vyviedol?“ a ujo „vašu matku sme našli mŕtvu“ odkrvil sa mi mozog, začalo ma drgľovat, tep sa zvýšil tak, že som nepočul nič iné. Sadám si na múrik. Kamarát Rado, ktorý je vtedy so mnou, nevie čo robiť. Som úplne mimo. Lapám po dychu a pýtam si podrobnosti. Veď pred týždňom som bol na služobke v Prievidzi a zastavil som sa u nej s nákupom. Pri odchode sa na mňa usmiala asi najkrajšie ako kedy vôbec. Ten úsmev si pamätám dodnes.
Po mojom odchode vtedy zjedla všetky psycho tabletky a zaspala. Najhoršie chvíle som si vytrpel na úradoch, keď som ako 22 ročný vybavoval pozostalostné papiere. Sú to mäsiari. Neviem ako sa s tým vyrovnával Lukáš, veľmi sme o tom nehovorili, vzali sme to z tej stránky, že už sa natrápila dosť a má to za sebou. A jej už 100 krát lepšie. Nasledujúci pol rok som vytesnil takýmto denným harmonogramom: práca, bicykel 25 km, hodina lezenia na umelej stene, kofola s Evkoškou, bicykel 25km domov a unavený do sprchy a do postele.
S lukášom sa znova zbližujeme. Chodievam (aj za ním ) do PD, píšeme si maily, voláme. Neskutočne sa mu darí v práci, baví ho to, má frajerku doma, čo ja som nikdy nemal . som na neho veľmi hrdý a sám si uvedomujem, že človek môže byť úspešný aj bez škôl. Dávam ho za príklad spoločným kamarátom, často a rád o ňom rozprávam a oni sa aj zaujímajú. Fakt slušný výkon. Po takom detstve, partiách to dotiahol na úplne cool život v centre pozornosti. S takými chabými vyhliadkami, a ten chalan to kurva dokázal !
dokonca si nachádza cestu späť k prírode. S Braňom začínajú zavše chodiť opekať, alebo len tak posedieť pri ohni. Aj na výlet do Raja sa dostávajú. Kupuje si horský bike a výbavu, a píše mi strašne nadšené maily, ako ho to napĺňa a teší sa, keď sa pôjdeme previezť spolu. Je hrdý aj na mňa. Dostal som sa na vytúženú výšku, kam nie je vôbec ľahké sa dostať, prijali ma do kapely, ktorú zbožňujem od kedy hrám na gitare a vodím ľudí po rôznych európskych veľhorách. Navyše sa obklopujem ľuďmi, ktorých zbožňujem. Neexistuje spokojnejší človek ako som ja.
20- ročný Lukáš nemá veľmi úspešné leto, práca aj to jedno maličké mesto mu prerastajú cez hlavu a tak sa s Braňom rozhodujú pre jesennú brigádu – zber jabĺk v Taliansku. Požičiavam mu nejaké veci, dávam rady. Povzbudzujem ich, že to bude super skúsenosť. V duchu už vidím, ako sa narobia, ako ich oklamú a okradnú, aké to bude drsné. Sám som si to totiž prežil a som za to veľmi vďačný. Môj Bráško si u mňa vysluhuje obrovské uznanie a obdiv za to, že sa odhodlal na takýto krok. Na také niečo sa nedá skoro nik z tých rozmaznancov, medzi ktorými žil. Premýšľam, koľko je nakoniec chalanov s takým drsným detstvom tam, kde je on? Poväčšine sedia za mrežami alebo fetujú kdesi po pivniciach, alebo sa ľutujú nad krabicou hradnej sviece....
Posielame si pár sms, v niečom som mal veru pravdu. Našťastie nie vo všetkom, ale aj tak je to výborná skúsenosť. Otvorili sa mu oči a hneď po návrate sme sa bavili, že si dá pár týždňov pauzu a vyrieši nejakú robotu na horskej chate niekde v alpách, alebo nejakom zimnom stredisku. Super výhliadky. Veľmi sa mu nedarí, tak zatiaľ brigáduje s otcom na stavbe. Volajú ho zas do čašníckeho fachu vo vychytenej reštike.
Je sobota, volám mu, ale nedvíha. Neskôr príde sms, že „som PN, zavolám ti neskor.“ Volá v nedeľu. Varím si na intráku obed. Pýtam sa ho: „Čo si robil včera v Piešťanoch?“ a on „V akých Piešťanoch? Som bol doma, cely deň som spal, mi bolo zle“ a ja : „šaq si písal, že si v PN“ no a potom nám to obom došl . Volali sme si nezvykle dlho, ani sa nechcel rozlúčiť. Trochu sa posťažoval na vzťah s Braňom, nejako sa odcudzili v poslednej dobe. Na otázku „čo tvoj milostný život?“ vraví, že to je tiež veľmi komplikované, riadna haluz, že sa to nejako rieši, ale nevie či sa to vyrieši. Popýtal sa na mňa, akože klasika celkom v pohodičke. Ja mám všetko, po čom kto môže v živote túžiť. Angličan by povedal „happy enough“
V pondelok bola Babka u nich na obede, spomínajú ma, som vraj blázom, že každý pondelok cestujem 500 km aby som si zahral s kamarátmi z kapely na skúške, Lukášovi by sa vonkoncom nechcelo. Spomína, že si so mnou včera výborne pokecal. Poobede mi posiela mailom link na redlovu pesničku na youtube. Pospoíname, posielam mu na oplátku ďalšiu vychytávku.
V stredu 19.11.2008 sa vraciam od frajerky z izby spokojný, že sme ten projekt celkom rýchlo stihli spracovať a chystám sa na jednu prezentáciu do istej súťaže. Práve vychytávam posledné zvonenie mobilu. Volám späť a ozýva sa hlboký uplakaný roztrasený hlas „marek, marek“ myslím, že je to Lukáš, ale hneď spoznávam Braňa. „marek, Lukáš“ krv mi mrzne v žilách, ten pocit už bohužiaľ poznám. „Lukáš je mŕtvy, marek.“ pre plač nemôže ani rozprávať. „Obesil sa dnes večer“ (bože teraz, keď to píšem sa trasiem tak isto, ako už 3 krát za posledných 10 rokov)
neverím tomu, rozochvený s rekordným tepom a triaškou padám na posteľ, hlavu podopieram 1 rukou a stále opakujem. „To nie je možné, to nie je pravda, Braňo! čo to ten kokot urobil? To je kokot, to je kokot, to je kokot.!!! nemôžem sa ani nadýchnuť z toho šoku. Chudák Dominik môj spolubývajúci, nevie čo má a nemá robiť. Tak toto je najhroznejší pocit, aký som kedy cítil. Je mi až zle. Pokúšam sa ukľudniť. Je to predsa normálna súčasť života, to sa stáva. Ale darí sa mi to len občasne. Celú noc nespím, shcúlený v deke rumázgam ako malý chlapec. Netušil som, že tak milujem svojho brata, že ma to môže tak zasiahnuť a zobrať.
Ráno sadám o 6.15 na bus do Prievidze. O desiatej sa tam stretávam s Braňom, ktorý práve vypovedá u vyšetrovateľa. Čítam si listy na rozlúčku a som v riadnych ritiach. Cez slzy nič nevidím a vzlykám asi tak, ako keď človek stratí posledného príbuzného. A to všetkých vlastnou rukou. Točí sa mi hlava. Je mi totálne zle. Vyšetrovateľ je veľmi ľudský. Najviac sa teraz bojím o babku, o jej reakciu, keď sa to dozvie. Večer som zariadil ešte veci tak, aby jej to neoznamovali hneď. Zatiaľ mi nevolala, takže to nevie. Keď odchádzam z polície, Babka volá, či ma nezobudila..... Už to vie.
Nech bol môj braček akokoľvek statočný v životných strastiach v detstve, a posilnilo ho to do života v tomto hnusnom svete, život mu namiešal až príliš drsné ingrediencie do taniera. Asi existuje hranica aj tu. Keďže nemal poriadne rodinné zázemie, všetku svoju lásku zameral na jediného blízkeho človeka, svojho priateľa. Druhý pilier, na ktorom človek stavia svoju životnú istotu, je láska ženy. Tu sa to začalo komplikovať. Niekoľko rokov tajne miloval jedinú ženu. A práve priateľku svojho najlepšieho kamaráta. Veľmi dobre vedel, že ak sa to dostane z neho von, stratí pravdepodobne oboch a nebude mať prečo viac žiť. A zdá sa, že ich reakcie nasvedčujú, že tomu aj tak bolo.
Predstavte si stav úplného zmierenia so všetkým, nepredstaviteľný pokoj, kľud, naplnenie láskou, porozumením, mierom, čistotou, radosťou, čo sa nedá ani opísať a nekonečný pocit šťastia.
Toto teraz prežíva Jojo, mamička a pridal sa k nim aj Lukáš. Rozprával mi o tom Priateľ. On tam bol. Síce len na chvíľu, ale bol tam a pamätá si to. Zapamätal si to a vrátil sa naspäť, a rozprával nám o tom. Je tu niečo, nevieme čo, ale to sakramentsky dobre vie, o čom je život v tomto svete a tam nás nikdy nikto za nič súdiť nebude. Čaká tam na nás len mier a nepredstaviteľná radosť.
Mamička hovorievala, že božie mlyny melú spravodlivo, a raz sa to všetko utrpenie vráti tomu, kto spôsobil utrpenie nám. Ja som jej veľmi neveril, ale aj tak z celého srdca som jedinému človeku - „tatíkovi“ tiež prial najväčšie utrpenie, aké si zaslúži za všetku bolesť a utrpenie, čo nám spôsobil.
Teraz ten moment prišiel. Jeho otec si to odniesol úplne najviac. Zrútil sa na celej čiare. samozrejme sú to výčitky svedomia za všetky tie činy, ktoré napáchal na svojej rodine. Netušil som ale nikdy, že nástrojom jeho utrpenia by mohla byť práve Lukášova sebevražda. Je to ako vo filme. On síce trpí, ale akú cenu musia za to zaplatiť ostatní ?
Prichádzam na to, že už mám dosť nenávisti voči nemu. Je to veľmi zlé. Stratil som všetkých najbližších ľudí v rodine a inú fakticky okrem babky (ktorá vlastne ani nie je moja) už nemám. Som s tým zmierený a snažím sa z toho vytiahnuť to najlepšie + nejaké ponaučenie. Preto človeku, ktorý ma 10 rokov vychovával teraz odpúšťam všetko, čoho sa dopustil na našej mamičke, bratovi a mne. Aj keď ma o to nikdy nepožiadal, odpúšťam mu. (to však neznamená, že ho chcem niekedy v živote ešte vidieť). Úprimne dúfam, že prehodnotí svoj život, a obráti sa. Ešte má priestor. Chcel by som, aby sa začal lepšie správať k svojej trpezlivej družke a našej statočnej Babke.
Niekedy človek prosto nemá toľko vnútornej sily, aby uniesol tú ťarchu, ktorú nafasuje. Ja som mal to šťastie, že na všetkých mojich blízkych ( všetkých nie, ešte mám babku ) to bolo fakt priveľa a rozhodli sa, ako sa rozhodli. Som šťastný, že ja mám stále pre čo žiť (vonku už sneží a lyže v kúte sú už nervózne ). Som šťastný aj za pokoj a mier, ktorý našli moji milovaní, hoci niekde inde ako tu.
Neberte to prosím zle, ale nie som zas masochista a veľmi si to všetko pripomínať nemusím, takže som poprosil moju milú aby vymazala všetky sústrastné sms hneď ako prišli. Tiež by som nerád viac hociakým spôsobom rozoberal tieto veci. Veľmi si vážim, že mám okolo seba ľudí, ktorým na mne záleží a majú ma radi. Ja vás tiež mám rád. Veď nakoniec, mám už len vás
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
toninka
7. 1.januára 2009 23:09
silny clowek..
3
Každý, kto sa v živote lutuje a hovorí si, aký je chudák, mal by si uvedomiť, že podaktorí majú oveľa ťažší osud.. Neviem, kto tento článok písal, ale dúfam, že sa mu bude v živote dariť .. Btw, Peťo K. je naozaj výnimočný pán učiteľ, ktorý svojich žiakov podporuje ..
Napíš svoj komentár