Chodím do triedy s dvojičkami...obidve sú nádherné. Keď som bol prvák tak som si s jednou z nich veľmi rozumel. Stále sme sa venovali jeden druhému a po istom čase sme sa dostali do stavu kedy to už nebolo len priateľstvo. Bolo na mne aby som jednou vetou odštartoval niečo krajšie, no ja som nič neurobil. Asi som sa bál. Mal som pocit, že si to len namýšľam, že v skutočnosti o nič neide a ja by som len chcel aby to tak bolo. Moje zaváhanie využil spolužiak. Keďže ona si myslela, že z mojej strany to bola iba nejaká zábavka, začala si s ním. A medzi nami to upadlo. Postupom času sme sa jeden druhému odcudzili a naše kamarátstvo zmizlo. Bola s ním 3 mesiace a tiež to nechali tak. Po čase si našla chlapca s ktorým už je skoro 3 roky. No ja som sa do nej znova zaľúbil. Nemyslel som si, že sa to stane ale stalo sa. Nedá sa hovoriť o jednostrannom záujme pretože zasa spolu trávime všetok čas ktorý je nám daný a je to úžasné. Je tu len jeden háčik, to, že má priateľa. (nemáme spolu nič čo by sa dalo považovať za nejaké zahnutie ale neveru) Viem, že sa do toho nemám montovať. Šancu som mal a nevyužil ju. Ale povedala mi, že s ním nie je šťastná. Ale nemôže sa s ním rozísť pretože rodičia si naňho zvykli tak, že najradšej by urobili svadbu. Určite by jej nemal nikto hovoriť do toho koho má ľúbiť a s kým ma byť ale to jej hovoriť nebudem lebo rozhodnúť sa musí sama. Strašne ju (samozrejme aj mňa) štve, že som jej vtedy nič nepovedal a mohlo to byť iné. Ale teraz si hovorím, ze čo ak to tak malo byť? ...Predsa vtedy sme boli v podstate deti a možno by to po čase tiež skončilo na nejakej hlúpej chybe alebo jednoducho by to skončilo z nejakého iného detského dôvodu ako väčšina takých vzťahov. Teraz máme na všetko iný pohľad a názor keďže sme dospelí. Neviem čo s tým mám robiť a zožiera ma to.

Vlastne ani neviem či tu čakám nejakú radu alebo o čo mi vlastne ide....len som to proste zo seba potreboval dostať von....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár