Je to liek, nadmerné užívanie môže vyvolať škodlivé účinky

Dnes niečo o závislých vzťahoch. Ako rozoznáme závislosť od lásky? V procese vývinu osobnosti nastávajú akési skoky. Každý jeden z nás prechádza vývinovým obdobím, kedy rieši približne rovnaký „konflikt“, týkajúci sa dozrievania. Od puberty, kedy začíname vnímať najprv sexualitu, sa naše self („ja“) postupne začína formovať k potrebe autonómie. Niekedy jej máme príliš, rodičia sú benevolentní, veľmi „faaajn“, nechajú nás dozrievať bez toho, aby nastavili hranice, a my si nevybudujeme kontúry svojho ega. Máme potom tendenciu skĺznuť do závislostí všemožného druhu. Taktiež opačný extrém – prílišná autoritatívnosť, pôsobí veľmi podobne. Bez hraníc, ktoré neustále nastavovali rodičia svojimi príkazmi a zákazmi, si nevybudujeme vnútorný mechanizmus regulácie správania. Sme stratení vo svete, a postaviť sa na vlastné nohy je o to ťažšie.... Nie však nemožné

V čase okolo dvadsiatky, a trochu neskôr, je pre každého jedného z nás najdôležitejšou úlohou pocítiť autonómiu, a zároveň blízkosť. Partnerský vzťah. Nastáva tu však zádrhel. Ak nemáme vybudované vlastné „ja“ a svoje hranice, prináša to tendenciu „splývať“ s partnerom. Začať robiť všetko spolu, dýchať jeho život, žiť s ním. Identita autonómie sa ešte neodtrhla od rodičov, len rodiča nahradilo partnerské self. Tieto vzťahy sú na prvý pohľad krásne. Saturujúce. Cítime sa výnimočne. Pri rozpade tohto celého by nás to naozaj kurevsky bolelo. Nemôžeme to dopustiť. Prečo? Stratili by sme obrazne samého seba. Oddelili by sme svoje podstaty, a zívala by na nás obrovská rana.

Tieto vzťahy môžu byť pre vonkajšieho pozorovateľa divné. Prepnuté, hysterické, vášnivé. Všetci vedia, že hoci sa „strašne ľúbia“, niečo je zle. Cítia to aj partneri, ale ani za nič sa nemôžu odpútať. Boja sa nahliadnuť do tej obrovskej diery, ktorá by nastala. „Umreli by im emócie, stratili by sami zmysel“. A tak ďalej skúšajú udržať neudržateľné. Pri akomkoľvek prirodzenom pokuse o oddialenie sa, to začne bolieť, a tak sa naspäť približujú, v naivnom presvedčení, že robia veci pre pravú lásku, že je to čisté, snažiť sa zachrániť molocha, ktorý požiera vnútorný priestor autonómie, a ty nemôžeš precítiť, kto naozaj si.

*

Bol tu raz jeden vzťah. Nič intenzívnejšie a očarujúcejšie nikto nikdy nezažil. Žili jeden pre druhého, dýchali rovnaký priestor, stačili si. Avšak s prílišným naviazaním prišli aj prílišné extrémy. Nemožnosť vlastnej slobody žitia samého pre seba, previazanie sa, krehkosť svojich self, to všetko spôsobovalo neustále zraňovanie akýmkoľvek podnetom od partnera mimo vzťahového rámca, teda jeho ideálu. U oboch sa v tomto vzťahu zvýraznili rysy, o ktorých si mysleli, že ich nikdy nebudú mať. Že nebudú ako ich otcovia, matky. Ale presne spôsoby, ktoré sami odsudzujú, prepukli naplno. Nedalo sa tomu zabrániť. Ničili sa navzájom, dostávali sa do stavov, kedy emócie úplne zatemnili ich myseľ. Mysleli si, že to, čo je najintenzívnejšie, najideálnejšie, je aj najčistejšie. Mimo vzťahu sa navzájom osobnostne obdivovali a rešpektovali. Ale v ňom, ako náhle prišiel stret iných perspektív, emócie zasadli raciu čisté KO. Nebolo mysliteľné to udržať. A preto postupne prichádzalo uvedomenie. Najťažšia úloha v tomto celom bolo odpútať sa. Urobiť chirurgický rez, ostrý a presný, definitívne. Pokusov bolo viac, a všetky vždy zlyhali. Avšak ako čas plynul, títo dvaja vzájomne chradli. Ich správanie sa zhoršovalo. Nakoniec zvíťazilo pochopenie, že závislosť nerovná sa láska. Oslobodilo ich uvedomenie, že plnohodnotným človekom, ktorý pozná hodnotu lásky sa staneš práve vtedy, keď dokážeš ukončiť vzťah a všetky jeho krásne lákadlá, ktoré ťa v ňom napriek problémom, udržujú.

Práve vtedy zachováš ideál. Zachováš lásku v jej čistej esencii.
... láska totiž nemizne. Je to energia, ktorá sa neustále mení, pretransformováva. Keď už raz vznikla, jej fluidum ostáva. Môžeme ju nasmerovať na nového partnera, na vlastné deti, na bezdomovcov, na zvieratá. Možností je veľa. Láska je v pohybe, je živá. Je hybnou silou vitality života.


***

Párik z nášho príbehu zostarol. Žijú na odlišných koncoch osobných vesmírov a možno práve v tomto okamihu pozerajú z okna. Do mysle sa im nenápadne vkradne spomienka na krásne chvíľky, ktoré spolu prežili. Hoci majú každý svoju životnú úlohu inde a s niekým iným, niečo ich spája. Bude ich spájať navždy. Pousmejú sa, a na chvíľku sa v ich duši rozleje úľava.... pretože tá mrcha závislosť, tá nikdy nemizne, ostáva len abstinencia do konca života ...Z myšlienok vytrhne hlas...

-„Maťko, pomohol by si mi umyť riad?“ -„Jasné, láska“.



TIE nevyspytateľné cesty bytia.

*

 Úvaha

42 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu