- Aké je dotknúť sa duše, ktorá necíti?
- Je to ako dotyk dlane na zamrznutom poli. Sneh sa síce pod tvojím teplom roztápa, no tvoja ruka nie je večné perpetuum mobile, a tebe za chvíľu začne byť zima. Chvíľu to zvládaš, a potom začneš chradnúť. Zima ti lezie do špiku kostí, ty udatne držíš, až sa tvoja vôľa podlomí, a skrehnutú ruku schováš do zimníka. Niečo ťa však stále núti vydržať.
- Takže si tým vlastne ubližuješ... Ako dlho sa to takto dá zvládať?
- Pokiaľ máš energiu na prežitie. Pud sebazáchovy ťa zabrzdí. No ak máš v sebe zakódovaný program „musíš jej pomôcť na úkor seba“, vtedy ideš za svoje limity. Vtedy vôľa dokáže zázraky, a na malú chvíľu sa môže zdať, že sa ti to podarí. Že roztopíš tú pláň, a tam nájdeš farby a krásu. Pretože, a to je najhoršie a najlepšie zároveň - ty cítiš, čo je pod snehom. Cítiš pulzovanie, a krásnu farebnosť pod pokrývkou mrazu. Láka ťa, je to vysnené údolie, plné mäkkosti. Zároveň však duša, odrezaná od vlastných pocitov nevníma samú seba rovnako. Musela sa kedysi dávno odrezať sama od seba, a použila to ako obranný mechanizmus, aby prežila. Jej životná priam existenciálna úzkosť je spojená s pripojením pocitov k jej prežívaniu.
Ty, ako majiteľ svojej farebnej duše, ktorá pulzuje, jej nemôžeš poskytnúť toľko energie, aby si roztopil jej sneh. Skrehnutú skoro zamrznutú ruku si nakoniec pošúchaš o tú druhú, a odkráčaš z poľa. Zima ťa vyženie.
- To je veľmi smutné.
- Áno... je. Avšak... vieš ako vzniká život. Malý nezdolný klíčok, semienko sa zakliesni do škáry na skale, a klíči. Akoby z ničoho. Život má neuveriteľnú túžbu po rozvoji. Po prežití. A na to, aby vyklíčila stonka, stačí tvoje malé miesto, kde si roztopil svojou rukou sneh. Na tom mieste ostáva stopa.
Stopa s odkazom, že niekto sa snažil a chcel. Pre niekoho bolo krásne cítiť to, čo je pod snehom. Pre niekoho mala zamrznutá pláň hodnotu. A pláň to vie. V mraze ostane puklina. Bude jej vadiť a prekážať, a o to ide.
Len pláň sama sa môže roztopiť. Ale na to, aby raz nabrala silu a chcela prijať svoju mäkkú časť – dovoliť si pocítiť lásku samého k sebe, zamrazenú v ľade, sa rukou práve urobil priestor.
- Waw....takže to nie je stratené...
- Vôbec nie. Všetko má svoj čas. Aj klíčenie.
- Super. Škoda len, že to neuvidí tá ruka, ktorá sa snažila urobiť priestor...
- Áno. Skrehnutá ruka ostala na krátko... No ruka sa z toho dostane. Lebo vie, a možno aj tušila, že to nemohlo byť inak. A môže si zobrať poučenie – kde sa dá zájsť vo svojej snahe o roztopenie ľadu. A teraz bude lepšie vyhľadať teplé krajiny, aby sa zohriala.
- Aby nabrala silu a ďalej mohla cítiť, ale radšej v krajine, kde majú radiátory...
- Presne tak.
***
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
@piotra @johnysheek práve som si vďaka vám uvedomila, že zverejňovaná biblioterapia má ešte jeden benefit...
Napíš svoj komentár
... by som ti už priala, skutočne.